Zobrazenie priestoru

logo-ngPod túto tému by sa dali zaradiť všetky diela najnovšej výstavy, ktorá bola dňa 20.11. zahájená vernisážou v Nitrianskej galérii. Pri jej návšteve si môžete okrem ,,klasických“ malieb povšimnúť aj inovatívne využitie technických výkresov (pôdorysov, máp), trojdimenzionálne práce či rôzne podoby inštalácií, ktorých významnou súčasťou sa stáva divák a jeho aktivita. Rozdelenie výstavy do piatich blokov: Imaginárne maliarske priestory, Technické obrazy – mapy a pôdorysy, Priestor v priestore, Priestor – znaky času, Paradoxy priestoru, poukazuje na rôznorodé riešenia ilúzie priestoru v súčasnom umení.

V prvom bloku (Imaginárne maliarske priestory) autori zámerne narúšajú hĺbku obrazu či už zobrazovaním zdevastovaného priestoru (Rasťo Podoba), alebo znázornením priestoru, ktorý je rozbitý mutáciou (Jaromír Novotný) a fragmentarizovaním (Rastislav Sedlačík). Dielam Moniky Mikyškovej a Attilu Szűcsa náročky chýbajú záchytné body napomáhajúce k vytvoreniu určitej predstavy o hĺbke priestoru. Napríklad Monika využila tmavé pozadie, aby s ním čiastočne splynula posteľ, Attila zas nezobrazil roh miestnosti.

Autori druhého bloku (Technické obrazy – mapy a pôdorysy) vyjadrujú ilúziu priestoru technickým jazykom, čo na prvý pohľad nemusí zaujať, no po podrobnejšom skúmaní môže pôsobiť udivujúco, ba až úsmevne. Ako príklad uvediem dielo Otisa Lauberta Sopky a jazerá horúcej Afriky, kde sú na obrovskej mape afrického kontinentu prilepené kovové lieviky a sklenené mištičky zhmotňujúce útvary na mape. Bohdan Hostiňák vsadil do pôdorysu sakrálnej architektúry kontrastné prvky vyvolávajúce pocit odporu (hmyz, larvy) alebo potenciálneho nebezpečenstva (činné sopky, rakety). Jeho zámer pritom nemusí byť čisto znesväcujúci, ale môže vyznieť ako túžba po nachádzaní paradoxných situácií.

vernisaz_vystava-210Do tretieho bloku (Priestor v priestore) sú zaradené maľby (Petr Malina) aj inštalácie (Roland Geissel, Milan Mikula, Szacsvay Pál) autorov, prinášajúcich do galerijného priestoru ilúziu ďalšieho priestoru. Petr Malina v maľbách poskytuje náhľad do výstavných priestorov, takže by sa mohlo zdať, že si diela známych výtvarníkov privlastňuje. Na iných zo série obrazov však vystupuje aj divák samotný, bez prítomnosti diel. Práve tento autor najviac zaujal aj organizátorku výstavy, Luciu Vadelovú. Oranžovo-šedá miestnosť Rolanda Geissela vo mne nevyvolala dojem ilúzie, no jeden z návštevníkov poznamenal, že špecifické vymaľovanie nemeckým umelcom prispelo k jej zväčšeniu. Milan Mikula prispel pohyblivou bielou stenou, ktorá má v človeku vyvolať klaustrofobické pocity.

Dielo poľskej umelkyne Moniky Sosnowskej (Ruiny) a slovenského autora Tomáša Džadoňa (Sídlisko Ždiar) patrí do štvrtého tematického bloku (Priestor- znaky času). Monikina sterilná, biela stena s ochranným, lesklým, zeleným povrchom pripomína interiéry budov z čias socializmu (chodby nemocníc, škôl, úradov, obytných stavieb). Pri stene ležia ruiny, ktoré z nej vypadli. Takýmto spôsobom chce poukázať na socialistickú minulosť, ako na niečo, čo sa z dejín vymazať nedá.

Do posledného, najchudobnejšieho bloku (Paradoxy priestoru) patrí objekt zo série 3D/4D od Marka Blaža, maketa domčeka vsadená do podlahy vo forme negatívu.

Na záver vyjadrenie Niny Vrbanovej, jednej z prvých návštevníčok novootvorenej výstavy: ,,Myslím si, že je to celkom fajn výstava. Je to svieži pokus o zmapovanie témy priestoru alebo jeho iluzívnosti.“

Putin a Obama v galérii

Po filozofickej diskusii o iluzívnosti priestoru, kde s vystavujúcimi výtvarníkmi debatoval pedagóg z katedry filozofie UKF Klement Mitterbach, zapojil divákov do svojho ,,performance“ kontroverzný Jaroslav Košš. Hneď na začiatku objasnil, čo bude našou úlohou: ,,Po zhasnutí svetla začnite sledovať svoj tep, pokiaľ sa na plátne niečo neobjaví. Potom zrealizujte to, čo ste cítili, búchaním lyžičky o pohár.“ Kto si nezobral dvojdecák dobrovoľne, vsadila mu ho do rúk teta z galérie. Po meditačnej minútke sledovania tepu, vystúpili z tmavého plátna tváre dvoch najmocnejších mužov planéty. Vzápätí sa spustil síce krátky no intenzívny, nervy drásajúci koncert divákov, ktorí svojim búchaním predviedli komunikáciu tepov individualít s nehybnou tvárou Vladimíra Putina a Baracka Obamu. Ako pochopila zámer Jaroslava Košša Lucia Vadelová, organizátorka vernisáže?

,,Mňa to príjemne pobavilo. Bola tam narážka na politiku, ako môže vplývať na to individuálne. Istí čas ste sa zjednocovali, z čoho sa dá usúdiť, že určitým veciam rozumieme spoločne, nemusíme si ich vysvetľovať. To je to kolektívne, čo máme. Možno išlo aj o paralelu, ako na nás vplývajú dve najsilnejšie mocnosti- Amerika a Rusko, ktoré sa nedokážu zmieriť. Aj vaše cinkanie sa na chvíľu zjednotilo no potom sa rozišlo. Ľudia majú predstavu o zjednotení sveta, no pritom to nie je vôbec jednoduché zrealizovať.“

autor článku: Simona Krovinová
autor fotky: Hana Majerová

Zdieľajte článok

Komentáre:

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.