Ako na svet prichádzajú diplomovky

Ešte pred tým než univerzita vypľuje chudáka študenta na ulicu života, požiada ho o poslednú láskavosť – odovzdanie záverečnej práce. Teda dôkaz, že to ten študent myslel so školou naozaj vážne. Diplomovka nie je žiadna domáca úloha, koniec koncov, väčšina študentov má možnosť vyskúšať podobnú cermóniu pred bakalárskymi skúškami (a machri, ktorí majú v pláne poberať univerzitný plat, budú pokračovať dizertačnou prácou a tí úplne najväčší frajeri habilitačnou prácou).

Diplomovka je chránená autorským zákonom a cituje sa z nej ako z riadnej publikácie. Na rozdiel od našich rodičov ju nemusíme pracne klepať mechanickým strojom na nekvalitný papier, do ktorého by sme si dnes nezabalili už ani bagetu. A v úvode práce nemusíme už spomínať ani pokrokovosť Sovietskeho zväzu, ani jeho dominanciu vo svetovej vedeckej obci. Pri všetkej vážnosti, záverečná práca má predstavovať študentov príspevok do kolektívneho vedomia ľudstva, alebo inými slovami, čriepok vo vedeckom portfóliu svojej alma mater. Potvrdenku, že škola nepálila vzácny ruský plyn päť rokov nadarmo.

Čas na písanie práce nie je vôbec prehnane dlhý. Iba necelé dva roky od nahlásenia témy, čiže pre väčšinu študentov zúfalo krátka doba. Študentík totiž zmienené dva roky zvykne stráviť všetkým možným, len nie písaním diplomovky (napríklad písaním slohov o diplomovke s nulovou informačnou hodnotou). Začiatok prác sa dá zázračne dlho odkladať – veď času je stále dosť a termín odovzdania je ešte tak ďaleko… Napokon príde štádium, keď si autor práce s hrôzou uvedomí, že mu práve horia termíny a že komisiu pravdepodobne neoklame nejakou zlátaninou stiahnutou z internetu.

Pod tlakom najvyššieho stupňa pohotovosti je na čase vytiahnuť baterku z telefónu, vypnúť zvuk na rodine/spolubývajúcich a ukončiť všetky formy socializácie so zvyškom ľudstva. Psa, ktorý zvykne trhať seminárky, treba vyhnať na ulicu a z Winampu odstrániť všetky songy o stratenej láske. Študent už nie je viac študentom! Je to vyhladovaný vlk s krvou podliatymi očami a inštinktom divého králika zahnaného do kúta. V hermeticky uzatvorenej miestnosti so spustenými roletami potichúčky si klepká do klávesnice, ponorený do večnej tmy.

Internetové študentské servisy radia: toto je vaša diplomovka. Ovládnite ju, buďte iniciatívni. Vytýčte si realistický cieľ. Pýtajte sa, nechajte si pomôcť, urobte potrebné rozhodnutia. Je to vaše štúdium a váš život. Nenechajte iných prevziať opraty z vašich rúk. Nič neodkladajte, neprešľapujte na mieste. Potrebujete čas na myslenie, na písanie, na konzultovanie, čítanie, opravovanie, reeditovanie myšlienok. Prečo, preboha, sú na tých weboch takí všeobecní? Kam som si založil poznámky z môjho výskumu? Nemal by som si zmeniť ešte raz tému práce?

Je dobré spoľahnúť sa na niekoho, kto cestičku prešliapal pred vami. Školiteľ nie je nepriateľ, vie čo hovorí… Pri písaní začnite s časťou, ktorú najlepšie ovládate. Prvú kapitolu píšte ako poslednú. Vyjadrujte sa jasne. Pri obhajobe buďte pripravení sa brániť. Musíte byť v strehu. Členovia komisie nemusia s vami súhlasiť, ale budú sa musieť vzdať, ak im dokážete, že za vašou prácou je poctivý a dôkladný výskum. Neopakujte a nebuďte defenzívni. Fotografie vysmiatych absolventov na internetových študentských servisoch hýria optimizmom a svetlom. Do duše nášho študenta sa vkrádajú pochybnosti.

Po istom čase neživota a odopierania si spánku prichádza polobdelý polohalucinogénny stav, keď sa študentovi začne zlievať realita so snami. Naraz zatúži vrátiť sa do minulosti – do doby, keď tie prekliate diplomové práce neexistovali a nie každý žiak si mohol dovoliť čo i len jedinú knihu. Stredovekému študentovi bolo hej – za učenými dišputami sa túlal z jedného mesta do druhého. Cestovanie, hostiny, víno. Bohatší študenti v sprievode sluhov, ten chudobný derúc podošvy a pri troche šťastia na sedliackom voze zabávajúc peknú sedliakovu ženu. Vietor ho češe, dážď umýva, večer krčmová bitka s cechovnými pomocníkmi. Sem-tam ho za neporiadok či zhýralosť spalicuje i sluha ctihodného pána dekana – ale žiadne naťahovanie grafov o tretej ráno, aby diplomovka vyzerala robustnejšie, žiadne experimentovanie s obrazovými bodmi písma, aby diplomovka spĺňala minimálnu metráž.

Viazanie diplomoviek

A aké by to bolo tráviť najlepšie študentské roky v starovekej Akadémii, v záhrade s posvätnými olivami rozoberať s najväčšími mudrcmi svojej doby nesmrteľnosť chrústa! Bez nutnosti študovať nenávidenú medzinárodnú normu ISO 690 o bibliografických odkazoch, bez nutnosti obliekať si spodné prádlo pod tuniku, cítiť naozajstný vánok blaha a slobody? Kde by pod aténskym slnkom boli všetky tie paranoidné a zväzujúce normy, ktoré v strachu pred študentskou fantáziou vtláčajú všetkým diplomovým prácam sterilný a uniformný výzor? (Poznámka: na druhej strane je správne nepodceňovať študentský zmysel pre gýč, lepšie mať nudné a nezaujímavé práce ako hromady ružových bulvárnych denníčkov). Pri vidinách sa študent musí prefackať, napiť dvojitej kávy, zaťať zuby a dotiahnuť svoj cieľ do konca.

Sú takí, ktorí skúšajú podviesť systém a nechajú si napísať prácu za úplatu u nejakého vyhláseného akademika. I keď sa im podarí vyhnúť sa opletačkám so školou, taká vec sa sotva dá utajiť. Ľudia poznajú limity svojich známych a toto je najistejšia cesta ako získať auru nahlúpleho synčeka novozbohatlíkov. Zbytočne sa bude študent utešovať, že z desiatich najbohatších mužov sveta rovná polovica nemá ani ukončenú vysokú školu; a taký Kirk Kerkorian s prstami v General Motors a tak ďalej má iba strednú (a ešte k tomu americkú). Ide predsa o budúcnosť mladého človeka. Napokon ostane každý sám. Lepšie je za príklad si vziať Larryho Pagea a Sergeja Brina, ktorí na svojom vysokoškolskom projekte trhli zhruba 20 miliárd dolárov každý a denne im to stúpa rýchlejšie ako Rezešovcom za Mečiara.

Nakoniec príde čas navliecť chlapca z dediny do obleku a postaviť ho pred namosúrene sa tváriacu porotu, respektíve komisiu. Z rozprávania starších kolegov vieme, na čom sme. Stačí si predstaviť situáciu, keď k mladému gynekológovi príde na prehliadku bývalá učiteľka zo základnej školy a vzniknuté trápne dusno vynásobiť tromi – a máme atmosféru na obhajobe diplomovej práce. Komisia nemá zmysel pre humor! Lepšie je zbytočne ich nedráždiť. Nie je známy prípad, kedy by bol vtip na úvod niekedy pomohol nejakému študentovi. Aj ten najmilší najsympatickejší učiteľ sa v komisii mení na bezcitného tvora a ak sa smeje, tak len cynicky na študentových odpovediach.

Vystresovaná kôpka nešťastia navlečená v zimnom obleku, nakrivo uviazaná kravata, biela košela od Armaniho, čo nepije pot tak dobre ako flanel – kedysi vychýrený rečník objavuje v sebe novú auditívnu dysfunkciu. Pokúša sa pozliepať vety, prečo myslel to a to tak a tak, aj keď v skutočnosti vôbec pri tom nemyslel. Emocionálne vypätá situácia – teraz sa ukáže majstrovstvo a takt komisie, ktorá celkom zdupe a pochová študentovo maskulínne chvastúnstvo, s ktorým ostentatívne chodil päť rokov na prednášky. Už mu nepomôže vrodený flegmatizmus ani drogy na pamäť. O koľko jednoduchšie to má ženích na svadbe. Otázky dostáva vo forme testu (áno / nie) a veľmi neprekáža, ak mu radia z publika. Koľkí bezmozgovití barani sa už poženili… Na vysokej škole od vás čakajú prirodzenú inteligenciu a vedomosti. Tak sa snažte.

A až bude po všetkom a vy sa budete s ulízanými vlasmi a v smiešnej plachte zubiť na fotografa, nezabudnite zhltnúť zopár kinedrilov proti nevoľnosti. Zvracací reflex citlivého človeka býva na promóciách pod tlakom – i také nehody sa stávajú…

Ako končí príbeh diplomovky? Prekvapujúco asi nijak. Diplomovka najskôr zapadne prachom niekde v univerzitnej knižnici. Vo vyspelejších civilizáciách ako je slovenská existujú určité účinné mechanizmy sprístupňovania diplomoviek verejnosti, umiesťňovania na internet a tak podobne. U nás je toto iba v plienkach, i keď nejaké projekty už existujú a dá sa vygoogliť i pekných pár slovenských prác. Ktohovie, možno bude všetko nakoniec úplne inak a za 2000 rokov nájdu archeológovia moju diplomovku a študenti budú písať záverečné práce o výnimočnom artefakte starobylého nitrianskeho štátu. Tak to aby som sa do toho pomaly dal.

autor článku: Stano Šimo

Zdieľajte článok

Komentáre:

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.