Nitrianska galéria nám opäť ponúkla jedno zo zákutí umenia a ním bola tentoraz výstava s veľmi čudesným názvom Mimósis s ešte čudesnejším podtitulom: Skromná pocta Jeanovi Dubuffetovi.
Takýto názov ma celkom zaujal, a tak som sa rozhodol, že sa na túto výstavu pôjdem určite pozrieť. Aby som ale nebol celkom nevzdelaný, pred návštevou galérie som sa trochu pripravil.
Jean Dubuffet bol francúzsky maliar druhej polovice 20. storočia, ktorý sa vo svojej tvorbe usiloval zbaviť všetkých konfesií. Vedome začal propagovať diela duševne chorých, ktoré ho očarili svojou spontánnosťou, originalitou a až surovosťou. Jean dubuffet zostáva dodnes veľkou inšpiráciou pre mnohé generácie, ktoré ovplyvnil v ich tvorbe, preto si zaslúži od nás aspoň skromnú poctu. A tohto sa naplno chytila nitrianska galéria, ktorá vytvorila v skutku zaujímavú výstavu.
Výstava Mimósis spája dve na počutie absolútne odlišné skupiny: duševne chorých mladých umelcov a umelcov, ktorí svoje umenie ešte rozvíjajú na odborných vysokých školách. Nitrianska galéria zvládla túto úlohu fantasticky. Ak si prezeráte obrazy umelcov, a to jedných i tých druhých, zámerne vôbec netušíte, kto ktoré obrazy maľoval. A tak stojíte pred obrazom, obrazom krásnym, ale aj menej krásnym, aspoň podľa vás, a vôbec netušíte, na koho dielo sa dívate. Či na dielo malého chlapca z ústavu alebo na dielo študenta vysokej školy výtvarných umení. Môžete len tipovať, čo asi každý v podvedomí začne robiť. Takto stúpate hore schodmi budovy galérie a presúvate sa od obrazu k obrazu, až príde finále. Ste na konci výstavy a len v tomto okamihu príde to najzaujímavejšie. Dostanete totiž papier s menami umelcov, ktorých obrazy ste práve zhliadli. A teraz začína to geniálne na tejto výstave. Znova sa vraciate, teraz už s papierom a menami, od obrazu k obrazu a zrazu viete, kto ich maľoval. Takmer nič mi z môjho tipovania, kto čo nakreslil, nevyšlo. Teraz stoja pred vami úžasné diela, ktoré nakreslili, na vaše veľké prekvapenie, malé deti v rámci svojej terapie, keď dávali najavo svoje vnútro, to, čo sa im preháňa hlavou. Len to možno nevedia povedať, tak to nakreslili a len ticho žasnete a padá vám sánka, že „toto predsa musel nakresliť vysokoškolák!”
Nitrianska galéria takto svojou výstavou sprostredkovala úžasné. Spojila dve úplne rozdielne skupiny v jeden nerozoznateľný celok a ešte poukázala na ďalšiu dôležitú vec – ani jeden z tých malých ľudí nie je „odpísaný”, dokáže niečo profesionálne vytvoriť a je s nami, zdravými ľuďmi, alebo, ako by to povedali niektorí, normálnymi ľuďmi, na rovnakej úrovni a my nemáme ani trochu právo vyvyšovať sa nad iných. Iných, akými sme my sami.
autor článku a fotografie: Jozef Rybár
