Pedagóg, politológ, cestovateľ, autor kníh… Svetozár Krno

3„Či som altruista, musia povedať druhí ľudia.”

Doc. Svetozár Krno pôsobí ako pedagóg na katedre politológie na UKF, okrem toho sa venuje aj iným aktivitám. Medzi ne patrí cestovanie, písanie reportážnych a odborných kníh, turistika…

Turistike sa venuje približne od jeho piatich rokov. Na prvé hory ho ťahal starý otec. Napísal veľa kníh o slovenských horách aj o vlastivede. „Keď mal starý otec deväťdesiat rokov vyšlo mu posledné vydanie knihy Osudy Vysokých Tatier. Do konca života písal o slovenských horách, hradoch, riekach. Posledný článok publikoval ako deväťdesiatšesť ročný. Keď som ho mal vedľa seba, bolo ťažké byť iný,” hovorí o svojich začiatkoch doc. Svetozár Krno, autor desiatich monografií, piatich učebníc, osemdesiatich piatich odborných a vedeckých štúdií, dvadsiatich šiestich recenzií, desiatich historických článkov, štyroch profilov literátov a stosedemdesiatich politologických rozborov a komentárov. Napísal diela ako Dvetisíc kilometrov od Železných vrát po Devín, Od kaukazských ľadovcov po slnečný Tádžikistán, Od prameňov Ussuri po kamčatské vulkány… Všetky svoje cesty plánuje dlhodobo dopredu. Zaujímajú ho krajiny, v ktorých sa dá niečo nového objaviť. „To je moje jediné a hlavné kritérium. Rád chodím do prírody. Na začiatku ma láka panenská príroda nepoznačená civilizáciou, potom si najviac cením, keď popritom stretnem človeka. Nejdem za ľuďmi, ale nakoniec ich stretnem,” hovorí o svojich predstavách Svetozár Krno. Za najdôležitejšie a najkrajšie situácie pokladá skoro všetky cesty do človekom nezasiahnutej prírody, kde môže niečo vidieť, niečo nájsť a popritom stretne zaujímavého človeka. „To je to najkrajšie a súčasne najhoršie, pretože viem, že ho už v živote nestretnem,” hovorí smutne autor reportážnych a odborných kníh. V týchto krajinách trávi väčšinou leto. Niektoré jeho cesty sú kratšie iné dlhšie. Raz je to na tri týždne, inokedy mesiac a niekedy aj viac. Financuje ich z vlastného platu. „Idem tam, kde nie je civilizácia. Peniaze nie sú pre nich také dôležité, dajú sa tam iba stratiť. Nemajú sa, kde investovať,” dodal cestovateľ.

Od brehov Issyk-Kula po Pamír

„Za mostom sme sa pustili strminou do bočnej doliny Kurgaktor. Zmiešaný les, v ktorom dozrievalo veľa plodov, mi pripomínal Altaj. Naša drina sa skončila na zarastenej hrane morény, za ktorou sa v kotle, chránenom žulovými stenami a limbovým hájom, ligotalo jazierko a rástla tráva. Skrátka ideálne miesto na táborenie. Rusi ho nazvali Sirota podľa drevenej figúrky, ktorú pred časom vysekali z limbového kmeňa, postavili na okraj lesa a ktorú, opustenú, okoloidúci postupne obliekali do odhodených šiat. Po chvíli si k nám prisadli horolezecký inštruktor Maurice a etnografka Jean z Grenoblu. Marcel, ktorý v mladosti pracoval v Alžírsku, bol rád, že si mohol zopakovať francúzštinu. Obaja Francúzi fajčili ostošesť, ale udržiavali si slušnú kondíciu. Neobávali sa začať v Ťanšane sami, a to bez znalostí miestnych jazykov a skúseností v postsovietskom priestore. Patrili k zdravým ľuďom bez predsudkov. V jednom sa od nás zásadne líšili. Pramenistú vodu si čistili cez filter. Nechápal som, čoho sa báli tu, vo výške tisíc metrov nad morom, ďaleko od masových nájazdov turistov a od pasienkov. Inštruktor vycítil z mojich očí rozpaky. „Vám sa to môže zdať divné,” vysvetľoval nám, „ale našu generáciu od malička kŕmili odlišnou, často modifikovanou stravou. Telá si zvykli na iné chemické zloženie. Preto sa bojíme aj čírej vody.” …To je úryvok z novej knihy „Od brehov Issyk-Kula po Pamír” od docenta Krna. Pokrstená bola 7. marca v Bánovciach nad Bebravou na Festivale Hory, cesty, ľudia. Pracoval na nej celý rok. Kniha je príbehom dvoch letných expedícií v Kirgizku 2004 a 2005. Skladá sa z dvoch častí. Prvá je napísaná reportážnou formou, v ktorej zachytil všetko čo zažil, videl a počul, druhá je vecná a vedecká.

Kirgizko je veľká krajina, väčšia ako stredná Európa, hornatá a má veľmi veľa tvárí. „Je pre mňa pokojom. Je zaujímavá. Človek tu zabúda na prácu, nikto ho tam neruší…” hovorí doc. Svetozár Krno. Okrem prírody fotografuje aj historické, kultúrne objekty. „Človek sa  potom dokáže pozerať na súčasnosť. Vidí históriu v podobe pamiatok či umeleckých diel a priamo sa jej dotkne. Necíti, že naša doba je výnimočná. Ľudia sa tu zdajú na prvý pohľad iní, ale ich podstata, jadro je také isté ako u nás. Sú priateľskí a otvorení. Pripomínajú mi dobrosrdečnosť, ktorá v minulosti bola aj na Slovensku,” dodal Svetozár Krno. Najviac ho upútali dobré vzťahy moslimov a židov. „Majú rituály, ktoré dodržiavajú, nie sú fundamentalistickí, v duševnom živote mi skôr pripomínajú nás. Rozdiel je v tom, že majú viac času sami na seba. Žijú rozumnejšie, nezaoberajú sa hlúposťami. Neberú si zbytočnosti na seba,” dodal cestovateľ na záver ku knihe.

Videl som roviny bývalých mešít a kresťanských kostolov, stáli vedľa seba

Knihu Zo sibírskeho Tibetu ku kolíske Džingischána by chcel vydať koncom tohto roku alebo začiatkom budúceho. Zachytáva oblasť Mongolska a okolie Balkánu. Píše v nej o budhistickej oblasti bývalého sovietskeho zväzu. Ani tu nebude chýbať hlavná črta všetkých diel, ktorou je nedotknutá príroda a zaujímaví ľudia, s ktorými sa na svojej ceste stretol. V rodisku Džingischána ho zaujalo ich spolunažívanie. „Videl som roviny bývalých mešít a kresťanských kostolov, stáli vedľa seba. Na jednej strane bol Džingischán veľmi krutý a na druhej veľmi tolerantný. Mongolsko je rasovo veľmi tolerantné,” hovorí Svetozár Krno.

autor článku a fotografie: Lenka Meravá

Zdieľajte článok

Komentáre:

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.