Veselé detstvo Milana Ondríka v spoločnosti troch sestier a troch bratov, ktorí ho zaúčali do tajov rybárstva a poľovníctva, utieklo ako voda a on stál pred rozhodnutím, kam na strednú školu. Zvíťazil odbor umelecký rezbár. Rezbárstvu sa venuje aj naďalej, ale už len ako hobby. Teraz uňho vedie herectvo, ktoré vyštudoval na VŠMU v Bratislave. Ako sa teda chlapec z Oravy ocitol v Divadle Andreja Bagara v Nitre?
„Keď sme končili školu, tak som vedel, že spolužiaci Kristínka Turjanová a Juro Hrčka idú do Nitry, lebo tu už predtým hrávali. No a oni mi vraveli, že odtiaľto odchádza jedna generácia hercov a divadlo robí konkurz. Vyhovovala mi predstava, že tu budeme nejakí piati spolužiaci, vzali nás a v podstate sme tu doteraz.”
Jeho herecká hviezda stále stúpa. Každý deň hrá nejaké predstavenie, dokonca si zahral už aj v televíznych seriáloch. Neľutuje však, že jeho postavy z obrazovky rýchlo zmizli. Od začiatku vedel, že jeho postava v Paneláku zomrie a preto do toho išiel. Na dlhšie účinkovanie totiž momentálne nemá čas. Úloha Ananása v seriáli Kutyil s.r.o. mu sadla, ale aj po jej úspechu u ľudí v nej nechcel pokračovať. „Ľudia ma už po dvoch dieloch spoznávali ako Ananása a nie ako Milana Ondríka. Zľakol som sa. Ale tá úloha sa mi páčila. Bol ešte tupší ako bol napísaný. „Tupých” ľudí hrám veľmi rád, to mi ide. A neviem prečo, ale to tak nejako prirodzene. 🙂” Negatívne postavy hrá rád, zdajú sa mu jednoduchšie. A čo hovorí na postavy zvodcov, ktorým tiež v predstaveniach neujde? „Máme tu pekné herečky, bozkávam sa na javisku s Kristínou Turjanovou, so Zuzou Kanócz a to je veľmi príjemné. V tom prípade zvodcov hrám veľmi rád.” Herectvo ale nie je vždy len med lízať, herci musia často hrať aj napriek únave, chorobe alebo zraneniam. „Pred premiérou (Kráľ Lear, pozn. autorky) mi môj veľmi šikovný kolega Martin Nahálka prebodol nohu mečom a povedal mi „Prepáč”. Preťal mi šľachu. Ja som tam bosý, mám mu prerezať kríže a on sa tak oprieť o meč. No a zapichol mi ho do nohy. Prišla sanitka, potom mi to zašívali, ale bolo to v pohode, lebo sestričky boli veľmi zlaté a pekné. Ešte ma to bolí, ale hneď v ten večer so zašitou nohou som musel hrať. Bolelo ma to, ale na javisku herec necíti bolesť.” Pred predstaveniami nemáva trému, ale istý rešpekt tam je, hlavne pred tými náročnejšími. V Modrej Ruži hrá dokonca novinára. Ako sa mu to páči? „V pohode. Každopádne som zistil, že získať nejaký kvalitný rozhovor je veľmi náročné. 🙂” Pri jeho hektickom spôsobe života má síce málo voľného času, ale rád ho trávi spánkom alebo žonglovaním. Teraz sa učí so siedmimi loptičkami, kužeľom sa venuje len chvíľku. Zatiaľ zvládne tri, ale ako sám hovorí, pri žonglovaní nejde o počet, ale o kvalitu. Skúša s nimi rôzne variácie a triky.
Milan bol už od detstva spätý s prírodou, viac času trávil vonku ako doma, staral sa o kravy, statok, kačičky, husičky… Občas strávi noc či dve pri jazere, kde sa venuje obľúbenej činnosti – lovu rýb. Jeho najväčším úlovkom bola šťuka. „Mala 97 cm a chytil som ju na udicu z istého supermarketu za 300 korún. Počas toho, ako som ju ťahal, sa mi zlomil navijak, aj udica mi pukla, tak som to proste vytiahol tak, že som mal dorezané celé prsty aj peru, lebo som si to musel pridržiavať ústami. A hneď som ju zabil strašným spôsobom. Som vrah 🙂.” Napriek tomu, že ryby chytá rád, pochutí si jedine na pstruhovi. Na svoju rodinu a Oravu nezabúda a rád sa tam vracia. „Bohužiaľ, nemám veľa času. Teraz som bol na Veľkú noc a predtým na Vianoce. Ale keď tam prídem, tak si to veľmi užívam. Celá rodina sa stretneme vždy v lete. Tento rok budeme mať Tretie letné stretnutie všetkých súrodencov. Tak sa teším, že sa uvidíme, lebo vždy sa stane, že ja sa stretnem s tým, ten s tým, ale nikdy nie spolu. Tak sme to začali takto. Prídeme všetci na Oravu, ideme do lesa, varíme guláš, chytáme ryby, zbierame hríby a pijeme (ne)alkoholické nápoje. 🙂“
Milan Ondrík je veľmi príjemný spoločník, vynikajúci herec a charizmatický muž. Čo by ešte odkázal našim čitateľom? „Nech sa prídu pozrieť do divadla, nech študujú a RADI ŽIJÚ ŽIVOT!”
autorka článku: Lenka Káčerová
fotografie: Soňa Borovská, archív DAB
