Malý JEDEN SVET v Nitrianskej galérii

komorna_atmosfera_zvysila_efekt_festivalu64-ročný pán Rogation si zas a znova napĺňa ústa vodou, aby mohol následne niekoľkokrát za sebou pokropiť nahromadený kravský trus. Takúto čudesnú mazľavú hmotu napchá do menšieho vedierka a na vhodnom mieste preklopí dnom nahor. Po určitom čase jeho obsah vysype sliepkam. Tie sa hltavo vrhnú na červenkasté termity zmätočne, ale aj zbytočne, pobehujúce medzi hrudkami kravského trusu. Vďaka tejto starodávnej technike príjmu majú sliepky dostatočné množstvo proteínov a pán Rogation ušetrí na krmive.


Shit and Chicks – iba desaťminútový filmový debut holandského režiséra Keesa van der Geesta, bol jednou z chuťoviek spomedzi dokumentárnych filmov, ktoré mohli diváci vzhliadnuť 15. – 16. apríla v Nitrianskej galérii. V spolupráci s kníhkupectvom, antikvariátom Pod Vŕškom a občianskym združením Človek v ohrození sa tu konal medzinárodný festival dokumentov JEDEN SVET. Už po deviaty raz mohla široká verejnosť nahliadnuť pod povrch problémov a komplikovaných spoločenských, politických a ekonomických vzťahov.

Iný život v Rusku

S odstupom času zisťujem, že najbadateľnejšiu stopu vo mne zanechal film o bohom zabudnutej ruskej dedinke s názvom Iný život (Drugaja Žizň). V niekoľkých  polorozpadnutých drevených chatrčiach, pripomínajúcich skôr chlieviky ako obývateľné domy, býva okolo stopäťdesiat ľudí, pričom väčšina z nich prechováva neprekonateľnú vášeň k alkoholu. Filmári stopujú po najvypuklejších problémoch tejto nemenovanej dediny spolu s policajtom irkutskej oblasti V.G. Satunovom. Mnohí podgurážení partneri sa navzájom mlátia a neušetria ani svoje deti. ,,Sme alkoholici a ona bude taká istá. Trochu som jej struhla, len jej to prospeje,” prehlási matka prichytená pri čine. Toto je, žiaľ, len jedna z modelových situácií, ktoré sú tu skôr pravidlom ako výnimkou. Policajt Satunov ničotne spisuje zápisnice, pričom opakovane vraví: ,,Prídem za vami, keď vytriezviete.” Lenže oni nevytriezvejú v priemere štyri mesiace do roka. Žijú zo zberu zemiakov alebo z predaja konope, či podomácky vypáleného alkoholu. Babka volá policajta na vlastnú dcéru, ktorá sa nasťahovala so svojím druhom do jej domu. Počas pobytu v nemocnici si ho uzurpovali a popredali takmer všetky zásoby jedla, ktoré mala uložené na zimu. Následne všetko prepili. Alkoholický hyenizmus nahlodávajúci rodinné a medziľudské vzťahy iba podčiarkuje bezútešnú situáciu v irkutskej oblasti. Najsmutnejšie na tom všetkom boli zábery zanedbaných, ešte nič netušiacich detí, ktoré majú o svoju budúcnosť ,,postarané”.

Je bulvár novodobá ŠtB?

Ústrednou postavou slovenského dokumentu Ja som bulvár (Peter Begányi) je ex-bulvárny novinár Tomáš Holetz, ktorý bez zbytočných okolkov vyjadruje svoje postoje k bývalej práci. Do jeho predslovov sú vsunuté rozmanité názory moderátorov, novinárov, hercov či celebrít rôznych kategórií, často zintenzívnené ich trojnásobným zopakovaním. Ozvenovým efektom tak zaznejú napríklad výroky Š. Hríba (,,Bulvárni novinári nevedia písať, fotiť, preto robia čokoľvek.”), P. Rochniaka (,,Bulvár, to je veľká sila.”) či A. Banášovej (,,Vymýšľajú rôzne konšpirácie, ktorým sami veria.”). Kombináciou vhodného strihu a usporiadania tvorcovia dokumentu výborne poukázali na ich vzájomné kontrasty či príbuznosť. Dobrý bulvárny novinár by mal podľa T. Holetza mať v prvom rade veľa zdrojov. Inými slovami donášačov či udavačov, ako následne dodáva  R. Piško, a zároveň vyslovuje aj trefné prirovnanie k novodobým členom ŠtB. Biznis s informáciami vraj nie je na Slovensku ešte ani v plienkach ,,My môžeme striehnuť len na Števa Skrúcaného s frajerkou v Tatrách.” Zároveň však T. Holetz priznáva, že paparazzovanie dokáže byť aj neskutočne vzrušujúce. ,,Čakanie v aute je odvrátená strana mesiaca. Je to vzrúšo. Človek nemôže ísť ani na WC, kým neuloví fotku.” Následne už len treba vedieť namiešať ten správny kokteil z emócií, obrazu a vhodných štylistických prostriedkov.

Tento dokument sa nesnaží moralizovať či poúčať ľudí, aby bulvár nekupovali. Skôr inteligentne skúma, prečo je taký žiadaný, či je práca bulvárneho novinára ako každá iná a ako skutočne dokáže ovplyvniť život.

Nitrianski organizátori festivalu Jeden svet divákom premietli poväčšine dokumenty kratších formátov: Iný život (26 min.), Shit and Chicks  (10 min.), Kurban Bayrami (12 min.), Malá domov (29 min.), Ja som bulvár (31.min.) a Tváre (14 min.). Výnimku tvorili iba dva celovečerné filmy: Durakovo: dedina bláznov (91 min.) a Opustení (90 min.). Po absolvovaní Jedného sveta v Bratislave mi  tak jeho nitrianska obdoba pripadala ako mladšia, menšia a nedozretejšia sestra. Napriek slabšiemu výberu filmov sa však mohli všetci účastníci potešiť  komornej atmosfére a príjemnému pohosteniu za symbolické vstupné 1 euro na deň.

autor článku: Simona Krovinová
zdroj fotografie: archív Nitrianskej galérie

Zdieľajte článok

Komentáre:

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.