Himaláje na Slovensku

cim_dnes_na_lov_macetou_alebo_puskou

Bol som v Himalájach! Toto si, s veľkou radosťou a hrdosťou zároveň, môže povedať každý, kto sa ako ja zastaví v týchto týždňoch v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Koná sa tam totiž veľmi zaujímavá výstava, ktorá nesie názov Šangri-la.

Názov Šangri-la pomenúva stratený raj, ktorý by sa podľa legiend mal nachádzať niekde v údolí Himalájí. Keďže som to ale nevedel, išiel som prosto na výstavu. Vošiel som dovnútra a zážitok sa začal. Na moje veľké a zároveň príjemné prekvapenie sa mi ponúkla veľmi kvalitná expozícia, ktorá zachytáva úžasný život v objatí náboženstva a prírody, absolútne odlišný od toho pretechnizovaného a strašne rýchleho, v ktorom žijeme my. Návštevník má možnosť taxi_taxi_stojte_nastupujempozrieť si čo – to z rôznych náboženstiev, ako sú budhizmus, hinduizmus, islam, či animizmus, ktoré zastrešujú krajiny Nepálu, Bhutánu, Indie a Tibetu. Vošiel som dovnútra, začala mi „padať sánka,“  a takto to pokračovalo asi dve hodiny, aj keď by som tam dokázal stráviť aj štyri, ale to som si už nemohol dovoliť práve „vďaka“ tomu môjmu rýchlemu životu. Výstava je veľmi dômyselne nainštalovaná. Stále som sa presúval malými chodbami, ktoré tomu dávajú akýsi tajomný výraz. Do všetkého hrala zaujímavá hudba a spev mníchov rozliehajúci sa po celom priestore, ale reproduktory človek nenájde, ani čo by zahynul.

Čo nevidím, sú tabuľky „NECHYTAŤ“. Návštevník má možnosť všetko si ohmatať a ešte viac to tak absorbovať.

zbierka_hudobnych_nastrojov_ktore_su_sucastou_tradicnej_kulturyPresúval som sa veľmi pomaly. Všetko som chcel vidieť. Nadýchnuť sa toho. Vidím fotky ľudí, zničených životom, ale aj tak oveľa šťastnejších, ako sme my, vidím ich kultúru a všetko, čo im je tak sväté a čomu venujú v značnej miere svoj život. A čo nevidím, to sú tabuľky „NECHYTAŤ.“ Naozaj, návštevník má možnosť všetko si ohmatať a ešte viac to tak absorbovať. Chytil som sa po prvýkrát slona, držal som indickú rikšu, fajčil fajku. Jedenkrát som si myslel, že ma odtiaľ vyhostia, lebo som trúbil na mníšske trúby, ktoré vydávali veľmi silný zvuk. Na moje prekvapenie som bol vychválený dvoma ženami, že som naozaj dobrý, a to mám iba základy trúbky z hudobnej výchovy. Idem ďalej a udivujú ma ďalšie veci. Výborný dojem budí výškový rozdiel, ktorý musí človek často prekonávať. Prechádzal som hore dolu po mostoch, cez rieky, videl ryby, hady a všedný život údolí Himalájí. Zrazu sa blíži veľká strmina, okolo mňa duje silný vietor, „krajina“ naokolo je celá z ľadu… a po krátkej námahe som to dokázal. Zdolal som Mount Everest.

Bol som na chvíľu v Šangri-la, mieste strateného raja, kde sa čas zastavil a nejde nikam.

Usporiadatelia to spravili absolútne presvedčivo, lebo som mal nefalšovaný pocit, že som naozaj tam. Naokolo sa podo mnou vďaka krásnym panoramatickým fotkám rozlieha celá krajina, všetky pohoria a hory hučali a rozprávali. Zdolal som ho. Ten pocit je pocitom víťazstva po namáhavom boji. Potom schádzam dolu, vojdem do jaskyne a zahalí ma zasa obrovský chlad, cencúle a sneh. Vyjdem von a hneď mi je teplejšie. Schádzam späť do údolia. Ešte sa zastavím v budhistickom chráme, kde je pokoj, neviem prečo, asi najväčší, a to nie je nijako oddelený od ostatných exponátov. Moje kroky výstavou sa končia. Vychádzam von a mám pocit, že som bol na chvíľu v Šangri-la, mieste strateného raja, kde sa čas zastavil a nejde nikam. Naozaj. Zastavil sa. Na tie dve hodiny určite.

autor článku: Jozef Rybár
autorka fotografií: Lenka Káčerová

Zdieľajte článok

Komentáre:

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.