V nečakane teplom ovzduší októbrového večera som sa vybrala potešiť svoj sluch do Nitrianskej galérie. Už štvrtý rok totiž organizuje cyklus komorných koncertov s názvom Galéria hudby. „Ak ste očakávali oddych, na tomto koncerte tomu tak nebude,” uvítal nás Ivan Šiller, interpret koncertu a zároveň jeden z organizátorov cyklu. Naozaj tomu tak nebolo, musela som počúvať „ostošesť”, aby som zachytila hlavné myšlienky predvedených skladieb.
Prvá skladba For Cornelius od Alvina Currana bola poctou anglickému skladateľovi Corneliusovi Cardewovi a odzneli obe jej časti. Začiatočný sentimentálny valčík netrval dlho a skladba sa prehupla do rýchleho toku akordov, ktorý naplnil celú galériu a rozochvel ušné bubienky poslucháčov. Prvý akord sa opakoval až 80-krát a človek si uvedomil, že čas a plynutie hudby nemajú toľko spoločného. Z klavíra bolo chvíľami počuť zvuky iných nástrojov – dychových či organu. Rôznymi prízvukmi skladateľ občas navodil až jazzovú náladu, potom som mala chvíľu pocit, že sa plavím na rozbúrenom mori. Aj v tomto rýchlom slede sa často dala nájsť pravidelne sa opakujúca melódia. Dynamické akordy trvali asi dvadsať minút a šikovný interpret sa ani nezapotil. Nasledoval veľký kontrast v podobe pripomenutia prvej témy kompozície a v takto spomalenom tempe skladba skončila niekde v zamyslení.
Druhá skladba koncertu, Piano Sonata No.2 „Concord” Mass, bola od Charlesa Edwarda Ivesa. „Poviete si – neznámy skladateľ,” prehovoril k nám Ivan Šiller, „no sám Stravinsky o ňom povedal – Všetko, čo som priniesol do hudby ja, Ives priniesol 20-30 rokov predo mnou.” Celá skladba má spoločné citácie dvoch hlavných tém z Beethovenovej Mesačnej sonáty v kombinácii s klastrami (zhluky tónov). Skladateľ pri tvorbe kompozície použil dve metódy – metódu koláže a regtim-u (striedavé „hláskovanie” melódií). Hádajúce sa ruky na klavíri s presne premyslenou stratégiou uviedli Ivesovu skladbu do pohybu, motívy sa striedali vyššie spomenutým spôsobom a prvá časť zdanlivo končila stišovaním a lúčením sa s jednotlivými motívmi v sentimentálnej nálade. Skladba však pokračovala časťou interpretom nazvanou ako jednoduchšia na počúvanie, no podľa mňa to neplatilo. Skladateľ v nej využíva možnosti nástroja a obratnosť interpreta na maximum, hrá sa s kontrastmi vysokých klastrov, s akordmi hranými v nízkych polohách a zároveň s prvkami populárnej hudby. Motívy Beethovenovej Osudovej symfónie, paradoxne použité v štýle „Pohoda, klídek, tabáček…” v časti The Alcots Ivesovej Sonáty pre klavír, vyvolali skutočne dojem po
kojnej večere v rodine Alcotových, čo bol aj zámer skladateľa. Neskôr sa „večera” zmenila na okázalú a nakoniec jemne skončila. Thoreau, štvrtá časť Ivesovej skladby, mala pripomínať anglického básnika tvoriaceho pri jazere. A skutočne, v tónoch najkratšej časti sme mohli počuť šepot múz, či už nahnevaných na svet, alebo s ním zmierených. Zvukomalebné prvky dodávali celej časti atmosféru prírody a harmónie, no nakoniec sa básnik aj tak utápal v beznádeji.
Koncert bol veľmi prínosný, hlavne pre ľudí zaoberajúcich sa hudbou profesionálne, pretože interpret pred každou skladbou vysvetlil okolnosti jej vzniku či kompozíciu každej časti. Dramaturgiu koncertu však hodnotím ako náročnú, možno by nebolo zlé keby sa v tak pokojný večer galériou prehnala menšia búrka.
autorka článku: Monika Čermáková
autorka fotografie: Monika Čermáková
