Bol tichý, ľudí počúval a nachádzal sa takmer všade na našej univerzite, kde sa niečo dialo. V časopise pôsobil počas celého štúdia na UKF ako redaktor, v nižších ročníkoch štúdia i ako grafik. Predstavujeme Stana Šima, bývalého redaktora Občasu nečasu s krédom: študovať a pri tom sa nenadrieť.
Kedy si sa rozhodol, že budeš študovať žurnalistiku a prečo?
Kedy, to viem úplne presne. Keď mi prišlo rozhodnutie zo školy, že ma prijali. Obávam sa, že v mysli mojej mamy sa zrodil tento zámer oveľa skôr ako u mňa. Ale nesťažujem sa. Terry Pratchett vraj chcel byť novinárom, aby nemusel dvíhať ťažké veci. Takže študovať a veľmi sa pritom nenadrieť sa stalo mojím krédom na šesť rokov. Keď sa to tak vezme, nemám hrôzu zo slohovania, rád čítam veľa kníh a v novinách ma vie pobaviť kadejaká bezvýznamná správička. Tak prečo nie žurnalistika?
Ako si sa dostal k pôsobeniu v Občase nečase a ako by si zhodnotil toto pôsobenie?
Už ani neviem. Pamätám si, ako sa dostal môj prvý článok do Občasu: niekto behal o polnoci po intráku, že má voľnú stranu v časopise po uzávierke a že keď som teda taký žurnalista, mal by som byť schopný niečo napísať do pol hodiny. Dodnes sa za tú prvotinu (ktorá nemala nič spoločné so školou ani so zdravým rozumom) veľmi hanbím. Dnes, našťastie, je skôr problémom to, ako natlačiť veľa článkov na malý priestor.
Môžeš si zaspomínať na nejaké veselé príhody, ktoré súviseli práve s prácou v ON
a tvorbou článkov?
Veselé to bolo vtedy, keď niektorí vnímali môj článok v presne opačnom duchu, ako som ho písal (respektíve ako som si myslel, že ho píšem – napokon to vyznelo úplne inak). Tak napríklad naše univerzitné plesy. Keď som bol prvák, písal článok o plese môj spolužiak Cilo a organizátor Vlado Ferko sa naštval a nahradil ho svojím nudným príspevkom. Druhý rok urobil presne to isté mne. Vnímal to ako inzultáciu osôb organizátorov? Ja som sa domnieval, že som svoj článoček písal v dobráckom, uvoľnenom a vtipnom duchu. Akurát som ten ples nevnímal veľmi nóbl, ale skôr ako väčšiu študentskú zábavu. Ples bol, samozrejme, super, pobavil som sa na ňom aj pri jeho opisovaní. Zorganizovaný bol dobre, tak prečo sa tak veľmi urážať, keď napíšem, že tí páni v oblekoch a elegantné dámy v róbach so sebou vlečú kvantá igelitiek s fľašami? Naozaj som to nemyslel v zlom. O Lumen plese bez alkoholu sme ešte nepísali, všakže?
Čo Ti dalo vysokoškolské štúdium?
Teraz sa určite niektorí z mojich skeptických kolegov uškrnú, ale ja si myslím, že mi moja alma mater predsa len niečo dala. Určite som o dosť iný človek ako na začiatku (a nielen preto, že mi narástli vlasy a brucho, a trošičku som zrejme i zlenivel. Brada mi od prvého ročníka stále nezhustla). Naučil som sa nevzrušovať nad niektorými detailmi, ktoré kedysi drásali moju detskú dušu. Bohužiaľ, stále som sa nenaučil pozerať na svet zodpovednými očami. Po odbornej stránke sa mi tiež dostalo trochu výchovy, rozumiem veciam lepšie ako predtým. A viem teda, že práca novinára nevyzerá ako príbehy Lois Laneovej a Clarka Kenta.
Aké máš doteraz iné žurnalistické skúsenosti okrem Občasu nečasu?
Trochu z regionálnych novín a trochu z celoslovenských novín. Viem určite, že keby som bol energický človek a oplýval prirodzenou aktivitou, bol by som dnes oveľa ďalej ako teraz, keď som novinársky preukaz za šesť rokov použil asi dvakrát. Nedokážem si pomôcť – od hyperaktívnych priateľov som si vždy udržoval odstup už od materskej škôlky.
Aký je Tvoj názor na súčasnú žurnalistiku?
Na jednej strane veľmi prepolitizovaná, na druhej prebulvarizovaná. Malý trh, málo periodík, málo novinárov a tak ďalej, veď to každý pozná. Niekedy pochybujem, že na prácu novinára je treba mať vysokú školu. Ale kritizovať stav slovenskej žurnalistiky je vo všeobecnosti obľúbený šport na našej katedre i v širokej verejnosti. Nie je to až také zlé, akurát ľudia na Slovensku majú čudný vkus a sledujú samé hlúposti.
Máš nejaký životný idol? Ak áno, prečo práve ten?
Nemám rád vzory ani idoly. Občas závidím Homerovi zo Simpsonovcov a Benderovi z Futuramy. Lenže viesť životný štýl animákov sa v reálnom živote, bohužiaľ, nedá, lebo človek po čase dopadne ako Braňo Mojsej. Ten si to však môže dovoliť.
Máš nejaký odkaz pre študentov žurnalistiky a pre tých, ktorí Občas nečas držia možno práve teraz po prvý raz v ruke?
Študentom želám viac farby, pretože, žiaľ, dnes recipienti posudzujú vec podľa výzoru a nie podľa obsahu. Ostatným želám, aby nefrfľali toľko do piva a aby sa nebáli vyjadriť svoj názor nahlas.
autorka článku: Veronika Veverková
autorka fotografie: Veronika Veverková
