Jánošík. Pravdivá história. Historický film, Slovensko/Poľsko/Česko, 2009. Réžia: Kasia Adamik, Agnieszka Holland. Scenár: Eva Borušovičová. Hrajú: Václav Jiráček, Ivan Martinka, Michal Zebrowski, Sarah Zoe Canner, Táňa Pauhofová, Richard Krajčo, Marián Labuda st. a ďalší.
Sú tomu práve dva mesiace, odkedy svetlo sveta oficiálne uzrel dlho očakávaný slovenský veľkofilm o našom legendami opradenom národnom hrdinovi. Jánošík, ktorý sa po svojom uvedení do kín stal snáď najrozporuplnejším filmom posledných rokov. Prečo však toľká diskusia? Jednoducho preto, že pre väčšinu maintreamových Slovákov je tento film ako Gibsonovo Umučenie Krista pre kresťanov – niekto sa s ním stotožní, iný ho len ťažko predýcha.
Po úvodných titulkoch s informáciami o súdobom Uhorsku sa vďaka perfektnej práci kamery ocitáme v Rákocziho povstaleckej družine. Potom Jánošík nastupuje na stráž do panstva, kde sa zoznámi s charizmatickým Uhorčíkom. Neskôr sa ako dobrý strelec a statočný chlap predvedie na horskej lúčine a napokon prisahá uprostred zbojníckej družiny. V tomto momente sa začína odvíjať (prí)jemne napínavý príbeh legendárneho zbojníka, ktorý napokon nemilosrdne odvisne na háku za rebro. Napriek tomu, že snímka nedostala výraznejšiu dramatickú zápletku, realistu dokáže upútať od začiatku do konca. Línia sa totiž prísne drží historických faktov, nechýbajú teda ani sex, viera v mágiu či extrémne množstvo folklóru. Patrili totiž k bežnému životu 18. storočia. Režisérky teda neopomenuli ani poetickosť v podobe mýtov a legiend, ktoré dokázali nevtieravo zakomponovať do realistického vykreslenia Jánošíka. Heroizovanie je poňaté ako ľudom šírená fáma, z ktorej sa pomaly stáva dogmické presvedčenie.
Obsadenie vyšlo skutočne výstižne, a hoci si tu zahrali slovenské herecké hviezdy (Pauhofová, Labuda), ich „celebritnosť” nijako nezasahovala do vnímania deja. Hlavnej postave Jánošíka však prospelo, že bol stvárnený pomerne neznámym Václavom Jiráčkom, divák sa tak mohol úplne odosobniť od reality. Ivan Martinka v role Uhorčíka doslova hviezdil, doťahoval vykreslenie charakteristiky Jánošíka aj celej družiny. Tento pôvodne typický epizódny seriálový herec ukázal, čo v ňom je, a že keď má kvalitný scenár, nie nejaký seriálový „rýchlokvas”, dokáže sa kvalitne realizovať.
Majster kamery Martin Štrba efektne vycibril zábery – občasné rozmazanie nijako neubralo na kvalite, naopak dokázalo zdôrazniť pútavé detaily. Hudba Antoniho Lazarkiewicza dokonale podtrhuje atmosféru. Pripomína inštrumentálne skladby hollywoodskych historických veľkofilmov, no zachováva si slovanský náboj, pričom sláčikové nástroje dokázali vynikajúco vystihnúť tempo deja. Interiéry boli tiež príjemným príkladom toho, že slovenská kinematografia sa pomaly, ale isto, približuje k európskemu štandardu. Mimoriadne oceňujem precízne vybraté exteriéry z rôznych kútov Slovenska i Poľska, ktoré takýmto filmom môžeme konečne prezentovať v zahraničí.
Treba oceniť, nie znevažovať, spracovanie snímky o významnej postave našich dejín na základe faktov. Nenazvem predsa niečo Pravdivou históriou, keď tam chcem pridávať efektné prvky iba kvôli divákovi. S čistým svedomím môžem prehlásiť, že som mal možnosť po prvýkrát vidieť slovenský film spracovaný na európskej (ak nie svetovej!) úrovni.
autor článku: Boris Hostinský
zdroj fotografie: www.csfd.cz
