„Svoje” som si odžila aj za socializmu. V tomto období, ktoré v mojom prípade trvalo jeden rok, som prešla úspešnou fázou batolenia. Počas Nežnej revolúcie bol môj najväčší problém udržať stabilitu a spraviť prvý krok. Ako sa zdá, prvý krok som neurobila len ja, ale celá naša spoločnosť.
Je mi síce trochu ľúto, že si nevyskúšam čakať pol dňa na svoj prídel mandarínok v treskúcich mrazoch. Takisto sa snažím už vyše mesiaca nájsť nejaké vhodné čižmy. Ten nekonečný výber topánok ma už unavuje. Stará zlatá uniformita. To by som bola rada, že vôbec mám niečo na nohách. 🙂 Takýmto spôsobom kupovali moji rodičia kuchynskú linku. Nevedeli ako vyzerá, boli len radi, že sa im vôbec nejaká „ušla”. A ako inak, boli absolútne spokojní. Museli byť. Kontakt mojej mamy so zahraničím vytvárali listy s ruskou kamarátkou Kaťou. Od súdružky učiteľky dostala jej adresu, tak musela rozvíjať slovanskú vzájomnosť.
Trochu úsmevné, miestami zarážajúce, nadovšetko pravdivé. Dnešná doba nie je ani zďaleka ideálna, no máme tú výsadu, že ju žijeme s pocitom slobody a dostatkom mandarínok. A to nie je málo… Naviac je tu ešte niečo, čo dokáže potešiť na tele i na duchu – nový Občas nečas.
Príjemné čítanie praje
Soňa Borovská
