Tretiu novembrovú stredu večer som pobudla v Univerzitnom tvorivom ateliéri. Témou večera boli krátke predstavenia, ktoré pripravili študenti štvrtého ročníka katedry hudby.
Meškala som, ako obyčajne, ale predstavenia som stihla. Sadla som si na jednu zo stoličiek a pozerala na ľudí, ktorí prichádzali. Keď už boli všetky miesta obsadené, svetlo sa vyplo a prestavenia mohli začať.
V úvodnom predstavení Nikoly Novotovej s názvom Aj archanjel Michal si váži nohy žena ľahkých mravov paradoxne rozprávala o láske. Náročná téma, o ktorej sa nik nechce úprimne rozprávať. Hovorila o nás – ľuďoch, ktorí si nevšímajú svet, sú nešťastne zamilovaní a nemajú sa o koho oprieť. Predstavenie Veroniky Šottníkovej Prečo? opísalo najmä naše pocity a správanie, keď stratíme osobu, ktorú sme milovali. Počas tretieho, posledného predstavenia Kufor od Eriky Sýkovej som sa zo zvedavosti obrátila na tváre všetkých prítomných. Zakrývali si rukami oči. Šokovalo ich rozprávanie o koncentračných táboroch, ženách, deťoch, ktoré tam zomreli a zažili to, o čom sa nám ani nesníva.
Hodina stačila na to, aby som sa zamyslela nad minulosťou a hrôzami, ktoré sa v nej odohrali. Celá atmosféra bola ťaživá, ale možno to bolo cieľom večera. Vrátiť nás do minulosti a ukázať nám, že doba, v ktorej žijeme, nie je až taká zlá…
autorka článku: Teodora Ilić
