Ahoj, ja som Zuzana, môžeme si tykať?

ahoj-ja-som-zuzana-mozeme-si-tykat

Presne takáto je Zuzana Kanócz. Bezprostredná. Žiadna hviezdička s maniermi. A ešte niečo. Je aj prirodzene krásna. Na to nie je človek v dnešnej dobe ovládanej photoshopom zvyknutý. Napriek tomu, že nerada odhaľuje svoje súkromie, rozhovor pre Občas nečas neodmietla.

Ako dieťa nemala žiadne vysnívané povolanie. Prvé plány sa začali črtať až na strednej škole, kedy ju upútala pediatria. „Narodil sa môj bratranec, ktorému lekári zistili zápal mozgových blán príliš neskoro. Vtedy som si povedala, že nespravili dosť. Ja som chcela byť tá dobrá lekárka. Dodnes mi je ľúto, že v Ordinácii nehrám lekárku.“ Neskôr ju oslovila psychológia, potom nasledovala dráha fotografky s otcovou starou zrkadlovkou. „Občas som vynechala aj školu. Bolo dobré svetlo, tak som musela fotiť. S kamarátkou sme veľmi rady fotili v cigánskych osadách, no raz sa nám to nevyplatilo. Využili sme skratku na angličtinu, ktorá viedla cez ich osadu – dovtedy sme vždy chodili okľukou a odvtedy tiež, lebo nás zbili. Tak aj s fotením sme skončili.“ Zopár fotiek však stihla uverejniť, najmä v literárnych časopisoch.

Prvým hereckým podnetom bol herec z maďarského divadla, ktorý videl Zuzanu recitovať na strednej škole. Páčil sa mu jej prednes a spýtal sa, či sa nechce stať herečkou. „A vtedy ma osvietilo, logo-daba hovorím si: Jasné, ja chcem byť herečka!“ Slovenskí diváci ju poznajú najmä ako Luciu Vaškovú z Ordinácie v ružovej záhrade. „Lucia bola od začiatku taká „free“, no potom sa zmenila. A teraz neviem, čo by sa mi na nej malo páčiť. Ona je taká chudera, ide zo vzťahu do vzťahu a nevie sa z toho vymotať.“ Čiastočnú rutinu pri nakrúcaní jej zahnala svojím príchodom Petra Polnišová. „Baví ma to, potrebujem tú prácu, rada to robím, štáb je super… Ale potrebovala som v príbehu kamarátku. Konečne sme mohli riešiť klasické ženské problémy a „hovadinky“.“ Zo seriálových kolegov je jej obľúbencom Ady Hajdu, ktorý hrá jej brata. „On je také slniečko, vždy pozitívne naladený, a keď nie, aspoň sa snaží tak vyzerať. Ukáže to na sebe, len keď je chorý, vtedy je taký túlivý a zraniteľný. On nič nerieši, nehnevá sa… Keď sa naštvem a je tam Ady, chytí ma za ruku a povie: „Čččt, tíško.“ A som v pohode.“

Na obdobie štúdia herectva si Zuzana spomína ako na bezstarostný čas. Prvý človek, ktorého spoznala na VŠMU, bol jej terajší kolega z Ordinácie Ľuboš Kostelný. „Veľmi som si užívala život na internáte, nemusela som sa nikomu spovedať. Od prvého momentu, čo sme sa s Ľubom zoznámili, sme boli celé 4  oky najlepší kamaráti. U seba na izbe som ani nebola. Len u chalanov. To bola žúrka za žúrkou.“ Dnes bežný deň Zuzany Kanócz vyzerá nasledovne: ráno vstane, ide na skúšku, potom na natáčanie Ordinácie a večer ju čaká predstavenie. Na to, aby dokázala byť dobrou herečkou, musí mať dostatok energie. Bez čoho nezaspí, sú štuple do uší. Zvykla si na ne na internáte a jej nočnými ahoj-ja-som-zuzana-mozeme-si-tykat2spoločníkmi sú doteraz. „Keď zaspávam, musím mať úplné ticho. Doma mám staručkých susedov, asi sú už dosť hluchí. Počúvajú veľmi nahlas telku, majú ju zapnutú neustále. Ani neháčkujú, ani neštrikujú. Škoda.“

Známe meno, známa tvár. Popularita priniesla herečke okrem prílišného záujmu novinárov aj nejaké výhody. „Cítiš to v službách. Prídeš do banky, do baru. Hneď sú k tebe milší, všetko máš vybavené za sekundu. V tomto som naivná. Myslím si, že ľudia sú dobrí, lebo takí jednoducho sú, a nie preto, lebo vidia niekoho známeho. No potom sa v tých ľuďoch sklamem a to ma vždy zamrzí.“

Na herecké méty sa Zuzana pozerá otvorenými očami. „Nechcem byť otrokom herectva a na staré kolená zistiť, že ani nemám deti a keď mám, ani si nepamätám, ako vyrástli. Toto povolanie ovplyvní život, ale treba si ustrážiť hranicu reálneho a fiktívneho.“ Hovorí sa, že najlepší herci žijú mimo reality, správajú sa bohémsky, pijú, fajčia. Herečka však s týmto názorom nesúhlasí. „Aj šťastný človek vie zahrať komplikovanú postavu. Nemyslím si, že musím niekoho zabiť na to, aby som zistila, ako to mám zahrať. Na to má herec fantáziu.“

A na záver odkaz od Zuzany Kanócz všetkým čitateľom Občasu nečasu: „Užite si vysokú školu, lebo to sú najkrajšie roky. Ale aj potom je dobre. Vlastne stále je dobre. Každé obdobie života má svoje čaro a treba ho žiť naplno. :)“

Zdieľajte článok

Komentáre:

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.