Brigády sú skvelou príležitosťou ako si privyrobiť, získať zaujímavé skúsenosti a, koniec koncov, zmysluplne využiť voľný čas. Niekto v nich vidí práve balík veľkých peňazí, iný zábavu a možnosť vyhodiť si z kopýtka. Ale čo mohlo viesť dvadsaťročné dievča k tomu, aby sa upísalo práci na trhu? Spoločnosť sympatických paprík a tekvíc? Alebo stretávanie sa s mnohokrát vyberavými, povýšeneckými zákazníkmi? Tak či onak, na mestskom trhu predávam už druhé leto a teraz vás pozývam do jeho zákulisia…
Začiatky
Keď som sa prvýkrát dozvedela o voľnom mieste, váhala som. Keďže predtým na tej istej tržnici a dokonca u tých istých šéfovcov brigádovali sestra i sesternica, mala som jasnú predstavu, že o raj na zemi sa rozhodne nejedná. Niežeby išlo o zdieranie alebo nebodaj neľudské podmienky, aké poznáme často z rozprávania o brigádach v zahraničí. O tom tu nemôže byť ani reč! Skôr som sa bála, že to fyzicky nezvládnem, keďže súčasťou každodennej práce bolo i vyloženie tovaru a naťahovanie sa s debničkami. Veď vláčenie zemiakov, cibule, ale i jabĺk či kukuríc dá zabrať aj železným krížom. Bol však máj, druhý semester som úspešne ukončila a váľať na posteli do septembra som určite nechcela. Dôležité bolo aj to, že tržnica sa nachádza v mieste môjho bydliska, a teda odpadávali akékoľvek výdavky na dopravu. Nešpekulovala som a po minuloročnej zarezávačke predávam na tom istom trhu opäť. Len o stánok ďalej.
U nás v meste trh predstavuje asi pätnásť stolov, kde predávajú stále tí istí zeleninári. Spočiatku som ponúkala kvietky a priesady, neskôr aj zeleninu a ovocie. Ak ste niekedy stáli za pultom, viete, že to vôbec nie je jednoduché. Ľudia si vás prezerajú, akoby ste boli nahí, a nedôverčivo sa s vami rozprávajú. Obzvlášť v malom meste ste na začiatku atrakciou a kým zvedavcom podrobne nevysvetlíte, do ktorej rodiny patríte, nie sú spokojní. Tak to bolo i v mojom prípade. Ale však, človek si zvykne aj na šibenicu…
Prvý rok som predávala denne od pondelka do soboty, a to 9 a pol hodiny v pracovný deň a 3 a pol hodiny cez víkend. So zmenou majiteľov prišla však aj zmena pracovného času, a to určite k lepšiemu. Teraz robím len v pracovné dni väčšinou od siedmej ráno do dvanástej. Poobedia mám voľné a môžem sa venovať sebe a svojim záľubám. Všetko závisí od dohody s majiteľmi, ktorí sú maximálne ústretoví. Môj zárobok je primeraný vynaloženej námahe a vôbec si naň nesťažujem. Veľkou oporou sú mi rodičia, ktorí mi pomáhajú s vykladaním tovaru. Bez nich by to bolo len veľmi ťažké zvládnuť!
Zákazníci pod lupou
Na trhu sa vystriedajú rôzne typy ľudí. Niekto sa potrebuje porozprávať, iný ma neobíde bez žmurknutia, ďalší nafúkane nadhadzuje môj tovar a čuduje sa, že v horúci letný deň je aj moja zelenina na dotyk teplá… Bola som svedkom, keď biely okradol Róma, ale i toho, keď na mňa už zďaleka kričal pán s úsmevom od ucha k uchu a pýtal sa na nakladačky.
Áno, práve ľudia a ich povahy sú na celej mojej brigáde tým najzaujímavejším. Môžem ich pozorovať, rozprávať sa s nimi, ale aj nenápadne krútiť hlavou nad ich konaním. Čo iné môžete urobiť, ak niekto pri kúpe obtrháva každej višni stopku, aby nezaplatil o cent viac? Alebo vezme dve broskyne bez platenia a čuduje sa, že za ním bežím a beriem mu ich späť? Naposledy ma prekvapil aj pán, ktorý si kupoval jednu slivku a prízvukoval mi, že si ju ide zasadiť. 
Na druhý deň prišiel opäť a pýtal sa, či nemám ešte iné odrody, že by toho chcel zasadiť viac, a zobral ďalšie dve… Rovnako bizarné sa mi zdajú aj otázky typu, koľko stojí jedno hrozno. (Čo na to rýchlo povedať?!) Nie všetci ľudia však oplývajú takýmto zvláštnym zmyslom pre humor. Väčšina z nich je milá a priateľská, rešpektuje mňa i moje ceny a vyhýba sa poznámkam, napr.: „Tie zemiaky už ani mastiť nemusím, mastné sú aj bez toho!” Alebo či som papriky nakupovala v cukrárni, keď z nich neštípala ani jedna. Všetkým nevyhovieš…
Veru, ako predavačka sa často dostávam do situácií, z ktorých by som najradšej bleskovo zdupkala. Napríklad, keď chcel manželský pár ochutnať z višní, o ktorých kyslosti som veľmi dobre vedela. Čo som mala robiť, súhlasila som. Šok nastal, keď začali kašľať a ich slzy prezrádzali, že na sladkú určite nenatrafili. Vtom manželka kričí: „Sú kyslé! Berieme!” Až neskôr som sa dozvedela, že pán má cukrovku.
Smiechu som sa neubránila, ani keď sa staršia žena s bakuľkou ukazujúc na patizón opýtala, koľko stojí tá bedľa. No, ako vidíte, nie je bedľa ako bedľa! Za extra trapas však považujem príhodu s mladou, veľmi pekne oblečenou zákazníčkou. Pri výbere uhoriek mi niekoľkokrát opakovala (ako keby som nevedela), že dobrá uhorka musí byť tvrdá, a tak každú najprv poriadne postláčala. Čo čert nechcel, jedna z nich bola asi nahnitá, a tak jej obsah pri teste tvrdosti skončil na ženinom kabáte. Len veľmi ťažko som zadržiavala smiech.
Začiatok semestra, koniec trhu
Samozrejme, príchodom nového semestra sa brigáda v mojom rodnom meste končí. Naučila som sa však mnohému. Prekonala som svoju lenivosť a snažila sa byť milá a ústretová, počúvať želania a pokúsiť sa vyhovieť chúťkam aj tých najnáročnejších zákazníkov (ako som vás hádam na predošlých riadkoch presvedčila). Zistila som, že smiať sa môžeme aj na krivej paprike či obrovskej tekvici. Ale to hlavné: Uvedomila som si, čo všetko dokážu urobiť dve malé ženské ruky…
autorka článku a foto: Jana Trebulová
