3 mestá, 5 dní a 1346 kilometrov – 2.časť

ani-doprava-ani-dolava-nema-tato-metropola-konca-krajaPríchod do Sýrie bol sprevádzaný viacerými neočakávanými udalosťami a problémami. Najskôr to boli hranice, potom neskutočná premávka a občas dotieravé deti, ale to najhoršie ešte len prišlo.

Celý čas v Sýrii nás sprevádzal problém so signálom. Roamingy síce máme, ale signál sme chytali väčšinou iba doobeda, inak bolo takmer nemožné sa k akejkoľvek sieti pripojiť. Dovolať sa tak nášmu couchsurferovi z Aleppa nebolo jednoduché, a keď už sa mi ho aj podarilo vytočiť, nezdvíhal. Po niekoľkých pokusoch bez odpovede sme to vzdali a rozhodli sme sa ísť nočným vlakom do Damasku. Na stanici sme boli okolo siedmej a vlak vychádzal o polnoci. Na výber sme dostali tri možnosti – 2. trieda, 1. trieda alebo lôžkový vozeň. Za šesťhodinovú cestu vlakom prvej triedy si vypýtali asi 2,50 eura,  takže voľba bola jasná. Nadšení z lacného lístka prvej triedy sme ale dlho nezostali. Po nástupe do vlaku sa nám zdalo, že namiesto prvej triedy sme dostali miestenku do najhoršieho vozňa, ktorý vyzeral, akoby to mala byť jeho posledná cesta. Polorozpadnuté kreslá, špina, prach a odporný zápach, ktorý bol cítiť naprieč celým vozňom, sa skrátka ignorovať nedali. Žeby komunikačný šum alebo iba nízky štandard? To, či sme naozaj mali miestenku v prvej triede, sa už asi nikdy nedozvieme. Pred odchodom sme si ešte stihli pozrieť uličky starého mesta, plné pouličných predavačov, a najväčšiu turistickú atrakciu Aleppa, Citadelu, do ktorej sme síce vo večerných hodinách ísť nemohli, ale pohľad na osvetlené hradby a strážne veže bol fantastický. Najvhodnejší dopravný prostriedok na pohyb po meste je taxík, ale treba sa vopred dohodnúť na cene. Ak cena nevyhovuje, radšej si skúste vybrať iný. Rozdiel medzi nimi môže byť niekedy aj päťnásobný, preto je lepšie najskôr vyskúšať viacero taxíkov a spraviť si tak prehľad o cene, alebo sa spýtať niekoho z domácich, keďže taxikári majú dvojaký meter na zákazníkov.

Ako Európan vníma miestnych mužov

Ľudia v Sýrii sú úplne iní ako Európania a niekedy neviete, čo si o nich máte myslieť. Postavenie ženy v moslimskej spoločnosti je známe každému, no to nie je jediné, čím sa od západnej civilizácie líšia. Ako mladý európsky pár sme v uliciach Aleppa pôsobili veľmi exoticky. Na chodníkoch plných ľudí sa nám dostávalo veľa pohľadov, a to ako priateľských, tak i nepríjemných. Miestami sme sa dokonca cítili ako z inej planéty, čo si o nás mysleli zrejme i domáci. Stačí spraviť zopár krokov cez hranice a dostanete sa do iného sveta, kde sa nám zdajú všetci úplne odlišní. Najväčšou zvláštnosťou pre nás bolo, ako sa k sebe správali muži. Na prvý pohľad sa zdá, akoby boli mestá plné homosexuálnych mužských párov, no nie je tomu tak. Tak to možno vníma Európan. Arabi svoje priateľstvo totiž prejavujú rôznymi inými spôsobmi, ako napríklad častým držaním sa za ruky ako deti v škôlke, alebo túlením sa k sebe v nočnom vlaku za účelom pohodlného spánku.

ani-doprava-ani-dolava-nema-tato-metropola-konca-kraja

Ako nás privítalo hlavné mesto

Do Damasku sme dorazili okolo šiestej ráno a pri teplote 21°C sme prvýkrát po viac ako mesiaci cítili chlad, a tak sme museli vytiahnuť dlhé rukávy, aby sme sa trochu zohriali. Vlaková stanica je na predmestí Damasku, ktoré pôsobilo depresívne, najmä kvôli všadeprítomnému odpadu a smradu. Do mesta, kde sme sa zložili v prvom parku, ktorý sme videli, sme sa dostali autobusom. Aj napriek skorej rannej hodine v ňom bolo už dosť ľudí, najmä pánov, ktorí posedávali na lavičkách a vychutnávali si ranný čaj. Najviac zaujal boxer s hákovým krížom vytetovaným na svojom lýtku. V uliciach Damasku sme stretli viacero  ľudí, ktorí symbol nacizmu nejakým spôsobom ukazovali verejnosti, najčastejšie na tričkách. Možno si iba domyslieť, že niektorým moslimom sa asi Hitlerove riešenie, čo sa týka židov vo vojnovom období, páčilo a ľudia s takýmito názormi sú tu tolerovaní. Sýria je predsa len demokratická krajina so slobodou prejavu, čo dokazuje aj tým, že vláda vlastní všetky noviny, ktoré v krajine vychádzajú.

v-typickom-studentskom-byte-nesmie-chybat-prvotriedna-hubblebubbleAko sa žije kurdským študentom v Sýrii

V Damasku nás couchsurfer tentoraz nesklamal a spolu s jeho spolubývajúcimi nás privítali vo svojom byte. Všetci sú Kurdi a študujú na miestnej univerzite. Nepochádzajú z Damasku, ale z oblasti na severe krajiny, pri hraniciach s Tureckom. Ani jeden z nich však nikdy v Turecku nebol. Ako sa nám snažili vysvetliť, cestovanie nie je pozitívne akceptované v ich rodinách a kultúre. Veľmi by chceli vidieť mestá ako napríklad Istanbul, no v očiach svojich príbuzných by nevyzerali dobre. Nie je zvykom, aby takí mladí cestovali, dokonca ani len za rodinnými príslušníkmi, ktorých majú za hranicami. Prostredníctvom couchsurfingu teda majú jedinečnú príležitosť spoznať ľudí z iných krajín a kultúr, vypočuť si ich názory a spraviť si tak aspoň aký-taký obraz o svete za hranicami Sýrie. Jazyk Kurdov sa líši od arabčiny, ktorú sa, ak chcú študovať na vysokej škole, všetci musia naučiť. Vzhľadom na ekonomickú situáciu krajiny ale nie je vysokoškolský titul výhrou. Študentov s diplomom je veľa a pracovných príležitostí, vyžadujúcich vysoké vzdelanie v krajine, príliš málo. Motivácia študenta je preto veľmi slabá. Bsheir, ktorý nás hostil, je študentom posledného ročníka geológie a viac ako to, či získa titul, ho zaujíma, akú prácu si nájde, keďže uplatnenie v jeho odbore je takmer nemožné. Najčastejšie sa mladí muži snažia získať nejakú prácu v Spojených Arabských Emirátoch.  Majú tam veľa možností za oveľa väčšiu finančnú odmenu, a preto aj väčšina vysokoškolsky vzdelaných Sýrčanov končí niekde na poliach, ropných vrtoch, stavbách či pri inej ťažkej manuálnej práci v bohatšej krajine.

Ako pápež musel platiť

Damask je obrovská metropola, v ktorej žije asi 6 miliónov ľudí, aj keď toto číslo je približné, keďže nikdy neprebehlo žiadne oficiálne sčítanie obyvateľov. To vlastne ani nie je možné, pretože väčšina tu žije nelegálne, často aj tri – štyri rodiny v jednej domácnosti. Damask je často označovaný za najdlhšie osídlené mesto na svete, ktorého začiatky sa datujú v druhej polovici siedmeho tisícročia pred Kristom. Azda najzaujímavejším miestom je Umayyad Mosque (Umajovská mešita), ktorá je jednou z najväčších a najstarších mešít na svete a zároveň štvrtým najdôležitejším islamským miestom. Dôležitou je však aj pre kresťanov, keďže sa v nej nachádza urna, v ktorej je hlava Jána Krstiteľa. Pre moslimov je vstup zdarma, no ostatní si musia zaplatiť, čomu sa nevyhol ani pápež Ján Pavol II. v roku 2001, keď sa prišiel k hlave pomodliť.

okrem-hlavy-jana-krstitela-sa-v-umajovskej-mesite-nachadza-aj-hlava-vnuka-proroka-mohameda-husajna-a-vlasy-ktore-si-mohamed-pred-putou-do-mekky-ostrihalV posledný deň ramadánu bolo tiež takmer nemožné nájsť niekde jedlo počas bieleho dňa, no večer už začali veľké oslavy. Je to totiž najväčší moslimský sviatok, kedy sa väčšinou stretávajú celé rodiny vo svojom rodičovskom dome a bohato hodujú. Zaujímavé bolo sledovať, ako v jednej z kaviarní večer všetci hostia s napätím v očiach sledovali televíziu. Bol práve posledný diel seriálu, ktorý bol špeciálne vyrobený pre ramadán, a posledný deň prišlo vyvrcholenie. Tento fenomén pravdepodobne pohltil úplne všetkých, rovnako ako prvá séria Slovensko hľadá Superstar u nás. Obecenstvo v kaviarni bolo ako v kine pri nejakej dráme a životy svojich hlavných hrdinov prežívalo spoločne s nimi. Najviac sa do deja vžil čašník, ktorý pozabudol na svoju prácu, iba sedel s otvorenými ústami a miestami niečo zakričal alebo zatlieskal, ako keď jeho obľúbený tím dá gól. Pri záverečných titulkoch nastal neutíchajúci aplauz a miestami aj „standing ovation“. O pár minút už boli všetci naspäť vo svojich životoch, debatovali, hrali karty, stolové hry či len tak pofajčievali, alebo, ako oni hovoria, „pili“ vodnú fajku. Tie môžete vidieť v každej reštaurácii a kaviarni a takisto nesmie chýbať ani v žiadnej domácnosti. Zaujímavosťou je, že v jedálnom lístku ju nájdete v ponuke nealkoholických nápojov pod názvom HubbleBubble.

Z Damasku sme sa presunuli 86 km na západ, k Stredozemnému moru, na pobreží ktorého sa rozprestiera hlavné mesto Libanonu – Bejrút. Čo sme zažili tam, sa dozviete v tretej časti série 3 mestá, 5 dní a 1346 kilometrov.

autor článku a foto: Michal Lukačovič

Zdieľajte článok

Komentáre:

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.