3 mestá, 5 dní a 1346 kilometrov – 3.časť

srdcom-noveho-mesta-je-stars-square-ktore-nahradilo-rozstrielane-budovy1Čas sa nám krátil a kilometre postupne pribúdali. Po preskúmaní Damasku bolo našou ďalšou zastávkou hlavné mesto Libanonu. Rozlúčili sme sa teda s našim hostiteľom, ktorý nám ešte zjednal taxík na autobusovú stanicu za rozumnú cenu. Pred nami boli ďalšie hranice a za nimi krajina, od ktorej nevieme, čo očakávať.

Cesta do Bejrútu bola veľmi rýchla. Na stanici v Damasku si nás odchytil šofér Servees taxi, ktorý nás mal za 800 sýrskych libier (asi 13 eur) odviesť až do Bejrútu. Servees taxi je vlastne obyčajné auto, ktoré vás odvezie na veľké vzdialenosti, ale odchádza, až keď sa naplní, a pod pojmom naplní sa myslí 5 platiacich pasažierov plus šofér. Niektoré taxíky sú na to prispôsobené a vpredu majú miesto pre troch ľudí, vrátane vodiča, inokedy sa však na prednom sedadle musia tlačiť dvaja alebo na zadnom štyria pasažieri, podľa ich preferencií a veľkosti. V Bejrúte sme vystúpili asi po troch hodinách cesty. Tých pár kilometrov medzi Damaskom a metropolou východného pobrežia Stredozemného mora spravilo opäť obrovský kultúrny rozdiel.

Ako na bojovom polilen-tazko-je-nevsimnut-si-spomienku-na-vojnove-casy-holiday-inn

Bejrút je moderné veľkomesto podobné tým európskym, a to ako prostredím, tak aj ľuďmi. Atmosféra v ňom je úplne iná ako v Damasku. Zatiaľ čo Damask pôsobí veľmi chudobne, staro a miestami depresívne, v Bejrúte je cítiť mladosť, bohatstvo a nádej. Nádej na lepší život ako ten, ktorý tu bol pred dvadsiatimi rokmi, kedy bola krajina zničená občianskou vojnou. Celé mesto prešlo za ten čas rozsiahlou rekonštrukciou a aj napriek tomu, že je stále možné na stenách rôznych budov vidieť stopy po krvavej minulosti, vláde sa ich postupne darí odstraňovať. Pravdepodobne sa za svoju minulosť ale veľmi hanbia. Keď sa prejdete ďalej z centra do štvrtí ako je napríklad Hamra, máte možnosť vidieť viaceré rozstrieľané budovy.  Tie sú strážené ochrankármi, aby ich zvedaví turisti nefotili a neukazovali doma. Jedna budova sa však týči nad všetkými ostatnými a uchrániť ju pred objektívmi zvedavcov je v podstate nemožné, keďže je vidieť dobre aj z veľkej diaľky. Je to budova (bývalého) hotela Holiday Inn, ktorá bola dejiskom veľkých bojov a dodnes nebola opravená či odstránená.

Zničené stavby nie sú ani zďaleka jedinou stopou, ktorú krutá vojna zanechala. Mesto je plné samopalmi ozbrojených vojakov a občas narazíte aj na nejaký ten tank. Zo začiatku vo vás pohľad na týchto ťažkoodencov vyvoláva pocit mnozstvo-vojakov-v-meste-si-domaci-takmer-nevsimajunervozity, no nie sú žiadnou prekážkou pri spoznávaní mesta. Sú priateľskí, radi pomôžu, ukážu cestu a nakoniec zistíte, že sa pri nich cítite aspoň bezpečnejšie. Najmä vtedy, keď vidíte, ako zo skútra strieľajú mladíci na novinový stánok alebo keď počujete výbuchy či streľbu. Tieto ľudskými zmyslami vnímané skutočnosti, umocnené poznaním čiernej minulosti Libanončanov, vo vás vyvolajú stres a paniku. V skutočnosti však ide iba o vybuchujúcich pirátov alebo o hračkárske pištole, ktoré vystreľujú umelohmotné guľôčky. Či ľudom chýba vojna alebo to je iba ich obľúbený spôsob zábavy, je otázne, ale fakt, že práve toto sú ich obľúbené hračky, je mierne znepokojujúci.

Ako sme si so všetkými rozumeli

Všetci Libanončania sa vedia dorozumieť troma jazykmi. Pri nástupe do prvého ročníka sa každý učí dva jazyky ako svoje materinské, arabčinu a potom francúzštinu alebo angličtinu, podľa výberu rodičov. Od tretej triedy potom priberá žiak svoj prvý cudzí jazyk, tým je opäť  angličtina alebo francúzština. Dokonca všetky prírodovedné predmety ako matematika, biológia či chémia sa vyučujú v angličtine (resp. francúzštine). Dorozumieť sa v Libanone preto nie je najmenší problém.

V Bejrúte sa nám nepodarilo vybaviť žiadneho hostiteľa, ale prostredníctvom couchsurfingu sme získali kontakty na nejaké osoby, ktoré ponúkli svoju pomoc pri orientácii po meste, respektíve pri hľadaní nocľahu. Polhodinu po prvom telefonáte sme sa už aj stretli s dvoma mladými, sympatickými chlapmi. Elias Abou Mrad , čerstvý absolvent architektúry, nám porozprával v stručnosti o histórii Bejrútu, poradil nám, čo sa nám oplatí pozrieť, dal nám stručnú hodinu arabčiny a pomohol nám nájsť si vhodný a lacný hostel blízko centra.

Libanon má oproti Sýrii aj množstvo iných výhod. Život je tu oveľa uvoľnenejší a pri nočnej prechádzke po rušných uliciach to môžete cítiť aj v spôsobe zábavy domácich. Ulice plné reštaurácií, barov so živou hudbou a diskoték sú nabité domácimi, ktorí sa radi ukazujú v plnej kráse. Ceny sa líšia od podniku k podniku, ale väčšina z nich má jedálny a nápojový lístok vystavený pred vchodom, takže sa nemusíte báť, že omylom vstúpite do lokálu, ktorý je mimo vášho rozpočtu. Platidlom v Libanone je libanonská libra, ale americkým dolárom, ktorý tu má stanovenú fixnú hodnotu, sa dá platiť úplne všade. Treba si len dať pozor, aby sa domáci podnikatelia nesnažili využiť vašu neznalpigeon-rock-su-najvacsou-turistickou-atrakciou-bejrutu-za-par-dolarov-sa-okolo-nich-mozete-previest-lodkouosť meniaceho kurzu. To sa týka najmä taxikárov alebo pouličných vekslákov.

Na druhý deň ráno sme začali našu túru naprieč Bejrútom, k najobľúbenejšiemu miestu pre  domácich i turistov, k Pigeon Rocks. Sú to zaujímavé skalné útvary blízko pobrežia, ktoré sú najčastejšie fotografovaným miestom v Bejrúte. Predtým, ako sme sa tam dostali, sme sa ešte zastavili v kampuse American University of Beirut, ktorý cez prázdniny študentským životom síce nedýchal, ale prechádzka po veľmi peknom a upravenom kampuse s výhľadom na more stála za to.

Ako sme to celé zakončili takmer bez zranení

Sami sme boli prekvapení, ako sme za jeden deň stihli prejsť cez všetky zaujímavé miesta v Bejrúte. Po predošlých skúsenostiach na hraničných priechodoch sme sa teda rozhodli, že bude najlepšie, keď vyrazíme na cestu späť do Turecka čo najskôr. Na autobusovej stanici si nás odchytil miestny servees taxikár, ktorý išiel do Latakie, mesta v Sýrii, blízko hraníc s Tureckom. Jediný problém bol, že sme museli čakať, kým sa v tejto večernej hodine nenaplní. Na naše prekvapenie to až tak dlho netrvalo a asi o pol hodinu sme už boli na ceste. Do Latakie sme dorazili okolo tretej hodiny rannej a vzápätí sme tam chytili aj odvoz do Antakye (Hatayu).

Poslednou prekážkou, ktorú sme museli prekonať, bol jeden schod, ktorý nám takmer celý návrat domov pokazil. Jeden nepodarený krok s veľkým batohom znamenal nepríjemný pád, pri ktorom si Radka veľmi poranila členok. Na prvý pohľad to vyzeralo, že ide o zlomeninu a chvíľu sme váhali, čo budeme robiť ďalej. Turecký taxikár, s ktorým sa sme sa vedeli dohovoriť po turecky, najskôr navrhol, že nás odvezie do nemocnice. Strach zo sýrskej nemocnice bol ale silnejší ako samotné zranenie, tak sme sa rozhodli, že minimálne za hranice to noha vydrží. Našťastie, postupne sa to zlepšilo a zo zlomeniny sa vykľul „iba” výron, ktorý bol bodkou za celým naším rýchlym výletom po Blízkom východe, na ktorý budeme ešte dlho spomínať.

autor článku a foto: Michal Lukačovič

Zdieľajte článok

Komentáre:

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.