Prechádzam pustou krajinou, všade prach, špina, prázdne opustené obce, nikde ani noha. Ak aj náhodou niekoho stretnem, iba niečo zakričí po arabsky a uteká zaliezť do svojej polorozpadnutej chatrče. Zrazu počujem silný výbuch a otras zeme ma donúti ľahnúť si na ňu. Strach sa šíri celým telom, no nevzdávam sa, vstávam, oprášim sa a pokračujem v spoznávaní krás Blízkeho východu. Takto nejako si predstavujete cestovanie po arabských krajinách ako Sýria či Libanon? Ak áno, tak sa mýlite.
Nápad preskúmať Blízky východ sa zdal byť zo začiatku veľmi bláznivý. Veď pre človeka zo západnej civilizácie sú slová Arab, Sýria či Libanon takmer synonymom pre slovo terorizmus. Presne jeden večer „googlovania” stačí na to, aby sa tento nápad nezdal až taký šialený a nebezpečný, a polemizovanie nad tým, čo sa nám kde môže stať, uzavrel incident v Devínskej Novej Vsi. Po prekonaní strachu to bolo celé ešte nutné zorganizovať. Študenti veľa peňazí na drahé hotely a lietadlá nemajú, čiže výlet musel byť prijateľný pre naše peňaženky. Okrem rozpočtu sme ale boli tlačení aj časom, ktorý sme museli využiť čo najefektívnejšie, a to ako pri plánovaní, tak i pri cestovaní. Jasnou voľbou sa teda pre nás stal couchsurfing.org, nezisková organizácia, ktorej cieľom je spájať ľudí z celého sveta a umožniť tak kultúrnu výmenu medzi nimi. Nespočetne veľa couchsurferov z miest ako Aleppo, Damask, Ammán a Bejrút si teda našli vo svojich schránkach otázku, či by neboli ochotní privítať na pár nocí vo svojom dome dvojicu slovenských Erasmus študentov z Turecka. Odpovede prichádzali sporadicky a väčšinou boli negatívne, avšak našli sa aj takí, ktorí nám síce nemohli poskytnúť strechu nad hlavou, ale aspoň pomoc pri orientácii v meste. Postupne sa to zlepšilo a vo všetkých mestách, okrem Ammánu, sme už aj mali dohodnutých hostiteľov.
Po týždni plánovania zaspávame v utorok večer, pripravení, zbalení a nervózni.
Posledný kontakt s Tureckom bol v stredu okolo obeda v meste Antakya (Hatay), kde sme prestupovali na autobus do Sýrie. Pri pohľade na plačúce rodiny, lúčiace sa so svojimi otcami, bratmi, synmi a manželmi, ktorí odchádzajú za lepšou prácou na Arabský polostrov, sa aj nám na chvíľu zacnelo za domovinou, no chlapík v uniforme, mávajúci našimi pasmi a lístkami, nás rýchlo popohnal do autobusu, kde sa už naše myšlienky sústredili iba na dve veci – hranice a to, čo nás čaká za nimi.
Ako hranice menia plány
Hraničné priechody boli samostatnou kapitolou celého nášho výletu a dali by sa nazvať nočnou morou. Najmä tie sýrske. Turistické víza sa síce dajú kúpiť na hranici, no pokiaľ máte možnosť, tak je oveľa lepšie, keď ich získate skôr na našom veľvyslanectve. 
Musíte počítať s tým, že dohovoriť sa na hraniciach je veľmi náročné a víza, ktoré tam kúpite, sú pravdepodobne iba jednorazové, čo znamená, že keď raz Sýriu opustíte, budete si musieť kúpiť nové. Podľa informácii, ktoré sme mali, je možné opustiť Sýriu na 3 dni za účelom návštevy Libanonu alebo Jordánska bez toho, aby víza prepadli. Skutočnosť bola iná a víza sme si po ceste z Libanonu museli opäť kúpiť, keďže iná cesta späť do Turecka neviedla. Dokopy sme tak na vízach utratili každý asi 80 amerických dolárov, a to všetko iba na sýrskych hraniciach, libanonskej strane sme nemuseli platiť ani cent. Okrem finančnej straty sú hranice medzi týmito štátmi typické aj stratou časovou. Je nutné počítať s približne dvojhodinovým zdržaním a je úplne jedno, v akom čase idete. Rady pri okienkach s vízami, kde vodiči autobusov a taxíkov podplácajú colníkov, aby proces urýchlili, sú taktiež na dennom poriadku, preto sa treba obrniť pevnými nervami alebo, pokiaľ možno, sa hraniciam úplne vyhnúť. To bol aj jeden z hlavných dôvodov, prečo sme nakoniec výlet do hlavného mesta Jordánska, Ammanu, a k Mŕtvemu moru vzdali.
Ako v inom svete
Po príchode do Aleppa sme začali počítanie našich kultúrnych šokov, ktoré tento výlet sprevádzali. Premávka v Aleppe, ale aj v celej Sýrii vôbec, je veľmi nekoordinovaná a hlavne prehustená. Komunikácie nezvládajú nápor áut, a tak to tam vyzerá ako na autodróme. Neustále trúbenie je samozrejmosťou aj v Turecku, ale strkanie a drobné narážanie, to už by aj pre Atatürkove ovečky bolo veľa. 
Keď sme sa trochu zorientovali, chceli sme nájsť miesto, kde by sme sa mohli najesť. Na prvý pohľad jednoduchá misia, ale v skutočnosti to nebolo také ľahké, ako sme si mysleli. Keďže bol predposledný deň ramadánu, všetky reštaurácie boli zavtorené. Dostali sme však tip od miestnych, že šancu nájsť niečo otvorené máme asi iba v kresťanskej štvrti mesta, blízko ktorej je aj vlaková stanica. Cestou tam sme sa najskôr s batohmi museli prebiť úzkymi ulicami, kde na nás domáci miestami pozerali ako na zjavenia. Občas sme natrafili na žobrajúce dieťa,ktoré by vám za nejaké drobné napríklad vyčistilo topánky, ale našťastie sme na to mysleli vopred a priniesli sme si so sebou množstvo cukríkov, práve pre takýto prípad. Chlapci by boli radšej prijali hotovosť, ale aj zopár sladkostí ich potešilo. Teda až na jedného, ktorý sa nám najskôr snažil predať ružu. Ružu sme galantne odmietli a dali mu za hrsť cukríkov. Z nejakého dôvodu ho to ale vytočilo do nepríčetnosti, začal na nás kričať a cukríky teatrálne rozhádzal po celom chodníku. Okrem cukríkov sme si so sebou zobrali ešte veľa náramkov, ktoré sme mali v pláne rozdať našim hostiteľom a ľuďom, ktorí nám pomôžu. Prvé rozdávanie nastalo hneď v Aleppe a celkom nečakane. Staršieho pána, sediaceho na stoličke pri parku, som sa spýtal, či by mi nepomohol s orientáciou na mape. Snažil sa, ale veľmi nápomocný nebol. Napriek tomu ho zaujal môj kožený náramok, ktorý by najradšej videl na svojej ruke. Bola to ideálna príležitosť na odovzdanie prvého darčeku. Zelený turecký náramok, ktorý dostal, sa mu ale očividne nepáčil a keď sme mu na výmenu ponúkli čierny, schmatol aj ten, no zelený už vrátiť nechcel. Tak sme boli o dva náramky chudobnejší, no aj tak sme stále nevedeli, kde sme.
S akými ďalšími problémami sme sa ešte v Aleppe stretli, prečo sme neprespali u sľúbeného hostiteľa, ako sme sa dostali do Damasku, o tom sa dočítate v druhej časti série 3 mestá, 5 dní a 1346 kilometrov.
autor článku a foto: Michal Lukačovič
