Tak krásne spomienky

lambadova-sukna-kolotoce-vyplazeny-jazyk-svet-gombickaaj-take-bolo-detstvoV nedeľu pred obedom sa u nás zapla telka. Všetci boli doma, nikto sa nikam neponáhľal, polievka vrela na sporáku. Do nášho života vletel Superman. Teri Hatcher bola Lois Lanová. A navždy ňou aj zostala…

Na obed sme mali niečo klasické ako rezne alebo kura s ryžou. Žiadne suši, žiaden losos, ani mäso zapekané s banánmi. K dokonalému šťastiu nám stačil Bebe puding či vtáčie mlieko. Po rýchlom naučení sa vybraných slov po M sme leteli von. Behali sme s deckami z ulice, skákali sme gumu, hrali nahánky či schovku. Žmúriť sa nikdy nikomu nechcelo. Ak nám hrozilo chytenie, čupli sme si a čakali na niekoho, kto povie: Sloboda! Jazdili sme na bicykloch s bočnými kolieskami a bolo nám fajn. Neskôr sme začali jazdiť na dvoch kolesách, pomocné ostali v garáži. Naša ulica bola čarokrásna, hovorila krikom detí, spievala zvukom auta Family Frost a škerila sa úsmevmi chodcov.

Bez rozväzovania šnúrok sme stiahli z nôh tenisky a utekali na krupicovú kašu. S grankom, cukrom a maslom. Všetkého veľa, tak sme to mali radi. Bolo ju treba jesť dookola, po krajoch. Stred pálil.

Po tom, ako bača zhasol všetky hviezdy na oblohe, skončil náš večerníček. Pá a Pí, Gumkáči, Bol raz jeden život, Bambuľka, Od Kuka do Kuka, Požiarnik Sam, Jurošík, Maťko a Kubko… Nasledovali televízne noviny. Doktorka Quinová či Domček v prérii… Bol čas ísť do postele.

Ráno nás budila starká s pesničkou: ,,Vstávaj, slnce hore, na baňu klopajú, ak neskoro prídeš, fárať ti nedajú…“ Do tašky nám na desiatu balili lepeňáky s horalkou. Apropo tašky! Tašky bez pokémonov či bárbin. Naše tašky boli so psíkmi a tak. No, možno sem-tam aj s Levím kráľom. Pamätáte ešte, ako sme plakali, keď zomrel Mufasa?

Do školy sme nikdy nechodili sami. Na ulici sme sa čakávali so susedmi a po ceste sme hrávali hry a brbotali a brbotali… Naši kamaráti mali mená ako Katka, Hanka, Elena alebo Peťo, Tomáš, Maťo. A Majo nám ako prvý ohlásil: ,,Darčeky nosia rodičia, nie Ježiško!“

Smútok v detskej duši…

lambadova-sukna-kolotoce-vyplazeny-jazyk-svet-gombickaaj-take-bolo-detstvo

V škole sme mali najradšej veľké prestávky. Pätnásťminútové? Tuším. Hrávali sme telefón. Spoznali sme walkman, tamagoči. Vymieňali sme si pogy, zbierali servítky, alebo také tie papieriky s potlačou. Cez malé prestávky prišla pani učiteľka a rozdala nám Slniečko, Ohník či Fifíka. Hromadne, podľa momentálneho trendu. Platili sme korunami, žiadne čipové karty, žiadne dobíjanie, žiaden kredit, žiadne euro.

V rádiu hrali pesničky od Mišky Paštékovej alebo Petry Jurinovej. Martin Madej, to bola moja tajná láska. ,,Ja prídem raz na Ferrari, ako sa moje dieeeeeevča zatvári, možno sa bude krásne červenať…“ Striehli sme na tieto songy a nahrávali si ich z rádia na kazetu. To boli časy, keď sme objavili techniku! Bunkre zo stoličiek a matracov, karty či míny, Tetris alebo Gameboy. Bláznili sme sa a tancovali na Macarenu. …a tlesknúť!

Veniec z púpavy na hlave a v telke Maxihra. Alebo Esmeralda či Edera, vtedy sme si sadli do kresla a riešili problémy, ktoré prinášala láska. Vlastne, ktoré prináša dodnes. Cítili sme sa vždy tak dôležití a potrební, bez nás by svet neexistoval.

Všetko to máme na fotkách, ktoré sa jednoducho museli vydariť – nebolo cesty späť. Jeden záber, jedna možnosť, len jeden okamih vtedy a tam. Nechýbalo nám toľko vecí: mango, liči, papája, voňavé obrúsky, mobily, satelity, wifi… Namiesto Superstar stačilo Repete. A talentovaní sa vedeli presadiť len cez svoj talent.

Možno ti tieto chvíle mierne vyrazili dych. Vtedy, keď si ich prežíval, ale aj dnes, s odstupom času, keď si o nich čítal ako o spomienkach… Tak krásnych spomienkach!

autorka článku: Karolína Lacová
zdroj foto: archív autorky

Zdieľajte článok

Komentáre:

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.