„Odkazujem vám svoj byt a dlhy!“

jakub_rybarikNa herectve má najradšej spätnú väzbu od divákov a emočný zážitok, ktorý by mal divák pri predstavení pocítiť. „V predstavení môže hrať kvantum tých najlepších hercov, ale ak na diváka nič neprešlo a nemá z predstavenia žiadny zážitok, tak to asi nemalo význam. Ak ho však zasiahla konkrétna emócia a teší sa, že prišiel, prežil okamih, ktorý za to stál,” hovorí herec Divadla Andreja Bagara Jakub Rybárik.

V maturitnom ročníku na gymnáziu sa Jakub rozhodoval medzi medicínou a herectvom. Keďže prijímacie skúšky na VŠMU boli skôr a on už v apríli vedel, že je prijatý, skúšky na medicínu tak trochu „odflákol”. „Obaja moji rodičia pracujú v zdravotníctve, takže aj mňa medicína lákala. Keďže na herectvo ma vzali, na prijímačkách na medicínu som vyplnil len časť otázok. Išiel som totiž na brigádu a nestíhal som. Aj napriek tomu som však dosiahol vysoký počet bodov, tak ma to trochu aj zamrzelo. Mohlo byť zaujímavé rozhodovať sa,” zamýšľa sa Jakub. Jeho starý otec bol však herec, a tak nejaké gény zdedil určite aj po ňom. „V pätnástich som začal chodiť do Bieleho divadla, odkiaľ vyšlo mnoho známych hercov. Tam sa mi herectvo zapáčilo a odtiaľ prišiel nápad, aby som vyskúšal VŠMU,” hovorí mladý herec.

jakub-ako-julien-v-predstaveni-kolumbina-s-hereckou-kolegynou-klaudiou-kolembusovou

Vysoká škola bola podľa Jakuba super. „Výška má rôzne fázy: v prvom ročníku nikto nevie, o čom to je. Tretiaci poúčajú mladších, najmä prvákov, takže vtedy aj mňa.  V druhom ročníku sa človek trochu zorientuje a v treťom som prvákov poúčal ja. Vo štvrtom som už bol tu, v Nitre, takže som si školu veľmi neužil.” Prvým Jakubovým predstavením v DAB bola hra Statky zmätky, onedlho na to ho obsadili do jednej z postáv v hre Piargy a v roku 2008, po skončení VŠMU, nastúpil do divadla oficiálne. Bratislavčanom však zostal. „Bolo by, samozrejme, pohodlnejšie, keby som bol členom divadla v Bratislave, ale má to aj svoje pozitíva. Napríklad za tú hodinu v autobuse stihnem toľko vecí, ktoré by som v Bratislave možno nikdy nerobil. Čítam knihy, pozorujem ľudí, učím sa texty, spím… Ale učiť sa texty v autobuse nie je veľmi dobré. Niekedy sa zabudnem, zamyslím sa, vžijem do postavy a potom zistím, že ľudia na mňa akosi čudne pozerajú,” smeje sa Jakub Rybárik.

jakub-v-inscenacii-kuchyna

Prvou veľkou výzvou pre Jakuba bola hlavná postava Juliena v tragikomédii Kolumbína, za ktorú dostal aj Prémiu Literárneho fondu. „Výzva to bola a bude, pokiaľ neprestaneme hrať. Pred každým predstavením sa snažím byť takých 5-10 minút sám a sústrediť sa,” približuje svoje rituály Jakub. Okrem predstavení v DAB hrá všestranný herec aj v troch predstaveniach v Slovenskom národnom divadle v Bratislave, rozdiel vníma najmä na publiku. „Bratislavské publikum je také „mestské”, má iné nároky na zábavu, inú motiváciu, prečo chodiť do divadla. Publikum v Nitre je oveľa vrúcnejšie a vďačnejšie. Mám pocit, že v Bratislave sa ľudia viac chodia pozerať na hercov ako na predstavenia, čo síce nie je zlé, ale nezaujímajú sa o divadlo ako také,” zamýšľa sa.

Okrem divadla ste Jakuba mohli vidieť aj v epizódnych postavách v slovenských seriáloch Ordinácia v ružovej záhrade, Mesto tieňov alebo Kriminálka Staré mesto. Na svojom konte má aj jeden film. „Ten film sa volá Underground a dokonca sme s ním vtedy vyhrali nejakú cenu na festivale v Prahe. Je to hraný dokument o chlapcovi, ktorý v protiatómových krytoch pestuje šampiňóny a píše o tom diplomovú prácu. Popritom sa stará o sestru, ktorá má astmu. Vďaka tomuto filmu som mal možnosť zistiť, ako funguje na Slovensku civilná ochrana.” približuje Jakub. Jeho vysnívanou postavou je Eugen Onegin, má však aj iný divadelný sen. „Mám pocit, že ľudia na Slovensku chodia do divadla sviatočne. Bol by som rád, keby ľudia začali chodiť do divadla nie preto, že sa to patrí, ale preto, lebo to potrebujú. A vtedy to bude mať zmysel,” hovorí Jakub Rybárik. Svoj voľný čas trávi Jakub podľa vlastných slov ako každý iný človek. „Niečo si prečítam, zapnem televízor, počítač, idem von… Za posledný rok som sa dal aktívne na beh. Mám taký cieľ – budúci rok zabehnúť polmaratón a možno aj maratón.”

Sympatického herca síce ešte neobskakujú davy fanúšikov, niekoľko milých stretnutí však už za sebou má. „Išiel som v Bratislave po ulici a oslovilo ma jedno dievča, či neviem, kde je istý bar. Tak som jej povedal cestu a ona na to – Aha, ďakujem. A inak, v tom predstavení si bol úžasný. – A odišla,” hovorí Jakub, ktorý sa ešte vždy cíti zvláštne, ak sa na seba pozerá na billboarde. Z hmotných vecí, bez ktorých si nevie predstaviť svoj deň, si nespomenul na žiadnu. Jediné, čo mu napadlo, je chvíľka zamyslenia, ktorú venuje sám sebe každý večer pred spaním. A čo by Jakub Rybárik odkázal študentom UKF a čitateľom Občasu nečasu? „Odkázal by som im svoj byt a dlhy.”

autorka: Lenka Káčerová
autor foto: Ctibor Bachratý, archív DAB

Zdieľajte článok

Komentáre:

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.