Ži a nechaj žiť

William Saroyan - William Saroyan: Srdce na vysočine. Smena (1984). 339 strán

„Vyznávam zásadu „Ži a nechaj žiť.”,” povedal chlapec myške a bol spokojný, že sa všetko vyvíja v jeho prospech. Príbeh sa začína v momente, keď do hotelovej izby zavíta malé stvorenie s peniazmi v papuľke a pokorne ich nechá na koberci pod nohami chalana.

„Ak sa ti chce kradnúť, kradni, osobne proti tomu nič nemám, a ja sa postarám, aby si nemala zbytočné výčitky svedomia.” Tak sa vliekol deň po dni, myška prinášala svoje úlovky a všetko prebiehalo podľa plánu. Až raz sa mu to zazdalo málo, lebo výdatne jedol a pil, a zažiadalo sa mu viac. Starostlivo jej vysvetlil, ako vyzerá desaťdolárovka, ktorú mu má nosiť, a vystríhal ju pred vôňou syra, lebo tá ju môže rýchlo dostať do pasce a bude s ňou koniec. Aj on mohol myške kúpiť kúsok syra, ale bál sa, že by si potom už nič iné nevážila, a to si nemohol dovoliť. Nech sa teda postará sama o seba. William Saroyan: Srdce na vysočine.Jedného dňa sa myška nevrátila, on začal chudobnieť, a tak sa ju v alkoholickom ošiali pustil hľadať. Izba 517 sa jej stala osudnou, ležala úbohá v pasci blízko starého lacného syra so smrťou v očiach. Chlapca zaliali slzy, rýchlo ju vyslobodil z prekliatych želiez a snažil sa ju zachrániť. „To nie sú ľudia, ale zvery,” opakoval neprestajne. Myška sa na neho dívala päť dní a potichu zomrela. Pomaly ju zabalil do baliaceho papiera, vykopal malý hrobček a pochoval ju, trpko sa sťažujúc na ľudské pokolenie.

Posolstvo, ktoré v tomto postmodernom príbehu W. Saroyan zanechal, cítiť z každého riadku. Najhoršie však je, že je stále viac a viac aktuálne a ľudí podobných chlapcovi stretávame každý deň a berieme to ako samozrejmosť. Charakterový paradox ukrytý v tejto postave chamtivého pokrytca sa už dávno stal fenoménom, lebo, ako sa všade premieľa , prežije len silnejší. Tak si takéto typy premieňajú svoje okolie na malé poslušné zvieratká, ktoré nikdy nezacítili chuť syra a robia len to, čo ich tí „silní” naučia. Pokúšajú sa presvedčiť, že sú opora, tá však zmizne rýchlejšie, než sa zamračí. A my sa chytíme do nastavenej pasce kvôli niečomu, čo ešte nepoznáme a vonia nám viac ako bežný stereotyp. Neschopnosť vysvetliť si vetu „Ži a nechaj žiť”, ktorá má byť krédom tolerancie, nás rozdeľuje do týchto dvoch protipólnych skupín, pričom ťažko jednu z nich označiť ako zlú, lebo všetko záleží len od uhla pohľadu. Je to, ako keď vám nový osamelý spolužiak prinesie počas písomky ťahák, no jeho vyhodia zo školy, lebo podvádzal a vy budete kričať, aké je to kruté. Je vám ho ľúto, budete na neho spomínať v dobrom, prečo aj nie, keď vedel tak pomôcť…

Takí sme aj my, príliš neobjektívni na to, aby sme si vymedzili isté normy a vedeli odhadnúť, čo už je cez. Berieme svoje roly príliš vážne, čakáme na ďalšiu, keď sa nám niečo nepáči, alebo to jednoducho celé hodíme za hlavu, aby nás pre istotu nebolela. Nepriazeň osudu nám občas zvykne venovať rýchle nečakané tango, my stratíme rytmus a klapka sa zasekne. Všetko by mohlo byť inak, príbeh sa mohol z náhody vymotať. Keby jej chlapec dal ten kúsok syra, ktorý ju zlákal do pasce, nič by sa nebolo stalo, kradla by ďalej, on by si šťastne žil a na svete by bola „spravodlivosť”. Žil by a nechal by ju žiť.

autorka článku: Kamila Závodská
zdroj fotografie: flickr.com

Zdieľajte článok

Komentáre:

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.