Ľuboša Schwarzbachera si určite mnohí pamätáte ako redaktora spravodajstva nielen z STV, ale aj z Markízy. V súčasnosti je hovorcom Ministerstva zahraničných vecí pod vedením Mikuláša Dzurindu. Aká bola jeho cesta od štúdia žurnalistiky? Niekoľko postrehov vám prinášame v tomto interview.
Ako sa máš?
Ďakujem, dobre. Dnes bol celkom normálny deň.
Ako to? Ako hovorca máš určite veľa povinností.
Sú ale presnejšie naplánované. Práca hovorcu je v tomto smere časovo zhovievavejšia ako práca redaktora. Samozrejme, nie je to jednoduché, ale aspoň si viem dopredu naplánovať čas, čo pri práci redaktora možné nie je. Tam nikdy nevieš, kde a kedy skončíš.
Vybral si si však kombináciu týchto smerov. Študoval si politológiu a žurnalistiku. Dá sa povedať, že práca redaktora bola tvojím snom?
Keď som bol na strednej škole, nevedel som presne, čo chcem, skôr som vedel, čo nechcem. Tak som použil starú známu vylučovaciu metódu a najprijateľnejším riešením bola práve žurnalistika a politológia. Odjakživa ma bavilo písať, hoci len do školských časopisov a takisto ma zaujímala politika.
Bola pre teba škola adekvátnou prípravou?
Škola mi dala hlavne teoretický základ. Takže keď sa bavíme o nejakých termínoch, viem, o čom hovorím. Na žurnalistike je veľkou výhodou práve to, že sa študent relatívne ľahko dostane k praxi. Skoro každý z mojich spolužiakov pracoval už počas štúdia v rádiu, v novinách či v televízii. Na takéto miesta sa človek zvonku dostane ťažko, ale ako študent žurnalistiky tam má jednoduchší prístup. Jedným z dôvodov je to, že jeho profesori odniekiaľ vyšli a druhým, že médiá často potrebujú tzv. helferov, ktorí robia pomocné práce. Keď už robíš nejaký čas helfera a si šikovná, postupne sa dopracuješ k práci redaktora atď.
Ja sa však často stretávam s názorom, že práve študentov z rôznych odborných vysokých škôl vítajú v médiách oveľa radšej ako študentov takpovediac všeobecného odboru, akým je žurnalistika…
Je to do istej miery pravda. Práve preto som si vybral kombináciu s politológiou. Nie je totiž dôležitá len forma, ale predovšetkým obsah. Človek musí rozumieť tomu, o čom píše. Častejšie sa stretnete s tým, že dobrý ekonóm je aj dobrým novinárom alebo publicistom, pretože ľahšie sa naučíš formu ako obsah.
Aká teda bola tvoja prvá práca?
Rádio Twist, počas jeho zlatej éry. Bola to výborná skúsenosť a spoznal som tam zaujímavých ľudí, ktorí ma veľa naučili.
Potom si však zakotvil v televízii.
Nebavil ma print a vedel som, že ma to viac ťahá do elektronických médií. Začal som v rádiu, ale televízia ma lákala tiež.
Okrem toho, že ťa baví žurnalistika a politológia, máš študentskú agentúru. Si všestranný, baví ťa teda aj biznis?
Medzi rádiom a televíziou som bol v Austrálii a študoval som tam biznis. Keď som sa vrátil, založili sme s kamarátom agentúru na vrátenie daní z USA a štúdium v Austrálii. Istý čas som sa potom venoval len firme a škole. Áno, biznis ma bavil, baví a asi aj bude. Zároveň som sa pritom ale nechcel vzdať novinárskej práce. Po ďalšom roku strávenom štúdiom v zahraničí som sa rozhodol vrátiť aj do médií a firmu riešiť paralelne. Bol som veľmi rád, že sa mi podarilo zamestnať sa v STV. V tom čase sa mi zdala progresívna. Viedli ju mladí ľudia, páčil sa mi jej smer.
Nakoniec si zakotvil v Markíze. Skús porovnať prácu v súkromnom médiu a vo verejnoprávnej televízii. Aký je rozdiel napríklad v slobode novinára?
Z STV som odišiel z viacerých dôvodov. Súčasne sa tam zmenilo vedenie a aj veľká časť mojich kolegov v spravodajstve. Mal som pocit, že sa to nevyvíja smerom, s ktorým by som sa vedel stotožniť. Dostal som ponuku z Markízy a som rád, že som ju využil. Bolo to iné vo viacerých veciach. Výber tém, ich spracovanie, ale aj technické zázemie a odmena za prácu. Verejnoprávna televízia má zo zákona vypĺňať istú obsahovú skladbu, súkromná má oveľa voľnejšie ruky.
Čo ti vyhovuje viac?
Osobne je mi bližšia verejnoprávna televízia. Zaoberá sa z môjho pohľadu podstatnejšími vecami ako súkromná, aj keď navonok nie je tak komerčne úspešná. U nás je to ale trochu inak. Situácia je taká, aká je. Pár posledných rokov, preto by som si radšej vybral súkromnú.
Ako si sa dostal na post hovorcu?
Dostal som ponuku a rozhodol som sa ju prijať. 🙂
Skús teda porovnať prácu novinára, resp. redaktora a prácu hovorcu..
Je to iné. Ako hovorca vidí človek viac veci zvnútra. Ako novinár si človek niekedy myslí, že má „insiderské” informácie, ale nie je to vždy tak. Často sú to dohady, indikácie. Ako hovorca človek vidí trochu viac aj do pozadia, ako sa dospeje k rozhodnutiam. Niekedy je to aj prekvapujúce.
Bežný človek asi nevie nič…
Ale to ani nie je potrebné. Základom je, aby ľudia boli spokojní. Novinári sú tu na to, aby sledovali politikom na prsty. Nie je potrebné všetkých strašiť tým, čo je za tým…
Vďaka za rozhovor, veľa pracovných úspechov!
Ďakujem, aj tebe. 🙂
autorka článku: Žofia Drugdová
zdroj fotografií: markiza.sk
