Vojde Jožko Bednárik do miestnosti, kde už obeduje Lacko Burlas. Jožko zbadá na zemi papier s notami, zasvieti mu v hlave žiarovka a začne Lackovi kvetnato opisovať, aké grandiózne predstavenie by dokázal zo skladby urobiť. Rozpráva o ohni, kolotočoch, obrovskej výprave a nakoniec sa Lacka spýta, čo on na to. Vraj to mala byť len taká malá skladbička pre radosť.
Takto uviedli dve mladé, respektíve malé, dievčatá z nitrianskej Tralaškoly, laureátov ocenenia Pavla Straussa, ktoré sa konalo 1. marca 2011 v nitrianskom Divadle Andreja Bagara. Podujatie bolo skutočne zaujímavé nielen ocenenými, ktorí už dali časť zo seba kultúrnej verejnosti, ale všetkými osobnosťami vystupujúcimi na pódiu.
Cenu Pavla Straussa od roku 2005 udeľuje Katedra kulturológie Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre spolu s Kulturologickou spoločnosťou. Zároveň sme jedinou univerzitou na Slovensku, ale aj vo svete, ktorá udeľuje celoštátne vyznamenania národným umelcom. Aj preto je táto cena výnimočná. Pomenovaná je podľa slovenského lekára, spisovateľa, filozofa a humanistu MUDr. Pavla Straussa, ktorý počas socializmu nemohol publikovať, no dodatočne mu po roku 1989 vyšli niektoré knihy. Paradoxom je, že katedra kulturológie sídli v tej istej budove, v ktorej kedysi rozhodovali ľudia o zákaze činnosti doktora Straussa.
Slávnostný večer moderovala herečka nitrianskeho divadla Eva Pavlíková spolu so Štefanom Skrúcaným, umelcov sprevádzal Slovenský komorný orchester Bohdana Warchala pod vedením Ewalda Danala. Slávnostné poďakovanie prof. PhDr. Ladislavovi Burlasovi, DrSc. predniesol prof. MUDr. Karol Kappeler, DrSc., blízky spolupracovník Pavla Straussa. Profesor Burlas vo svojej reči vyzdvihol apolitickosť tejto ceny. Udeľujú ju v prvom rade študenti, a potom je schvaľovaná radou zloženou z viacerých osobností. Jedným z nich, a zároveň iniciátorom tohto ocenenia, je vedúci katedry kulturológie prof. PhDr. Jozef Leikert, PhD., ktorý predniesol slávnostný príhovor.
Laudátio hercovi a režisérovi Jozefovi Bednárikovi predniesla herečka SND Soňa Valentová a spevom ju doplnila jej dcéra, herečka a speváčka Katarína Hasprová, ktorá ako povedala, považuje „uja Beďa” za svojho muzikálového otca. Na záver večera vystúpila česká spevácka diva Lucie Bílá spolu s klaviristom Petrom Maláskom, ktorá Bednárikovi darovala vlastnoručne ušitého bieleho medvedíka so slovami, že všetci gratulujú dospelému Beďovi, ale ona gratuluje dieťaťu, ktoré sa v ňom ukrýva.
Počas tlačovej konferencie sme sa porozprávali s jedným z ocenených, Ladislavom Burlasom.
ON: Spomínate si na svoje študentské časy? Skúste ich trošku dnešným študentom priblížiť.
L.B.: Ako gymnazista som sa venoval hudbe a ako poslucháč filozofickej fakulty som musel rodičom sľúbiť, že si okrem hudobnej vedy zapíšem aj tzv. “normálne” profesie filozofiu aj historiografiu t.j. dejepis, ale nakoniec som fakultu ukončil dizertačnou prácou z oblasti hudobnej vedy. Tam som získal prvé kontakty s Bratislavou, s hudobným svetom a to ma potom inšpirovalo ďalej k štúdiu kompozície na VŠMU. Naša študentská generácia mala porozumenie pre umenie aj pre hudbu a našiel som naozaj zaujímavých kolegov v Bratislave. A tam bol taký zvláštny zvyšok pomerov Rakúsko-uhorskej monarchie, že sa tam stretávali zvyšky nemeckej kultúry, zmysel pre avantgardu 20.-30. rokov. Myslím na Schönberga, Webbera, na rakúskych výtvarníkov, ktorí sú dodnes významné osobnosti v dejinách výtvarného umenia, a ktorých považovali v podstate za avantgardistov pre nejakú nejestvujúcu vrstvu „konzumentov”. V podstate to boli ľudia, ktorí veľmi sympatizovali s biednymi, chudobnými ľuďmi a toto je veľké nedorozumenie. Trnava mala tiež svoju mestskú kultúru. A myslím, že aj v mestečkách ako je Banská Štiavnica či Kremnica sa na Slovensku udržiavala istá kultúrna úroveň za najrozmanitejších konštelácií politických aj spoločenských a to tam dodnes existuje, sú tam festivaly, divadelné a folklórne slávnosti.
ON: Na ktorú osobnosť, zo svojej dlhoročnej praxe, rád spomínate, na koho máte najmilšie spomienky?
L.B.: Tak z učiteľov to bol nesporne profesor Alexander Moyzes, Eugen Suchoň, Ján Cikker z mojich vrstovníkov ešte žijúci Roman Berger alebo zosnulý Ladislav Mokrý, riaditeľ filharmónie. Poznal som viacero veľmi nadaných schopných usilovných a rozhľadených ľudí, takže niet dôvodu, aby si Slováci mysleli, že sú v kultúre zaostalí. Náš problém nie je otázka nadaných ľudí, problém je v systéme financovania a podpory kultúrneho života a jeho inštitúcií.
autorka článku: Alžbeta Pavlovičová
autorka foto: Martina Hatňanková
