Predpokladám, že každý z vás sa už niekedy stretol s počítačovými hrami. Či ich už aktívne hráte, alebo sa vás dotkli iba okrajovo, význam slovného spojenia určite chápete. Nie je pre vás teda žiadnou novinkou fakt, že počítačové hry môžu negatívne vplývať na ľudskú psychiku a že táto téma je v médiách dosť často prepieraná. Osobne si myslím, že až príliš často a takmer vždy v negatívnom kontexte. Preto sa v tomto článku chcem na danú tému pozrieť trochu inak, a to podľa možnosti objektívnejšie.
Inšpiráciou mi bola reportáž v istej televízií. Chlapec pod vplyvom akčnej počítačovej hry na smrť ubil svojho kamaráta. Predtým požíval omamné látky, ale dôraz sa kládol hlavne na tú hru. A to nebol jediný prípad takéhoto strašenia hrami. Súdne procesy odvolávajúce sa na násilie v hrách či zelená krv v nemeckých verziách hier. Nikdy mi nešlo do hlavy, prečo sa hry berú tak výnimočne oproti napríklad filmom, či knihám. Mgr. Tatiana Lorencová, absolventka katedry psychológie Univerzity Karlovej, objasnila: „V rámci počítačových hier je násilie omnoho sugestívnejšie. Hráč sa sám stáva ‘činiteľom‘ násilného správania, jeho producentom, aktívnym účastníkom násilnej situácie.“
Dobre, hry majú silnú pôsobnosť na ľudskú psychiku a správanie človeka, lenže je tu aj druhá strana mince. Strana, ktorú si mnohí ľudia neuvedomujú. Pri hraní hier, ako aj pri filmoch či knihách, ide o vek. Chybu robia hlavne rodičia menších detí. Každá hra v Európe má totiž označenie PEGI (odporúčaná veková hranica), a teda sa naozaj nie je na čo vyhovárať. Nesmieme pritom zabúdať ani na pozitívny dopad hier. Možno to vyznie zvláštne, ale naozaj taký existuje. „Je výskumami dokázané, že hry dokážu zlepšiť priestorovú inteligenciu jedinca či jeho orientačnú schopnosť. Určite je to pre niektorých dobrý spôsob relaxu či odreagovania.“ K tomu ešte pridajme zrýchlenie reflexov alebo napríklad zlepšenie rozhodovacej schopnosti. Teda hry by naozaj nemali byť len bubákom.
Môžete namietať, že prípady, keď niekto vystrieľal polovicu triedy alebo zabil pod vplyvom hier, asi nebudú spôsobené ich pozitívami. Mgr. Tatiana Lorencová: „Ako pri väčšine vecí, ktoré sú súčasťou nášho života, aj u hier, ide o nutnosť vymedzenia hraníc a ich dodržiavania. Čo znamená, že si vymedzím napr. určitý časový limit, ktorý pri nich strávim a viem, že ide len o hru, ktorá nemá priamy vplyv na môj život.“
Kým teda hry berieme len ako druh zábavy, je všetko v poriadku. Hry môžu byť spúšťačom agresívneho správania, rovnako ako film, obrázok, fotografia či dokonca kniha. Dôležité sú však aj iné aspekty a na to nesmieme zabúdať.
autor článku a ilustračnej fotografie: Marek Čabák
