Poviedka obsadila 3.miesto v kategórii Próza v Literárnej súťaži neformálnej skupiny Zelená Zebra. Ostatné miesta neboli udelené.
Kúzelník
“Tu je,” povedal som si pre seba, keď som našiel v novinách inzerát ktorý som hľadal. Vytočil som na mobile číslo ktoré bolo uvedené v kontakte a čakal som.
–
“Haló? Tu Cirkus Alexa, čo si prosíte?”
“Prosím pekne, tu je Alojz Suchý. Volám kvôli vášmu inzerátu, že hľadáte zamestnanca na post kúzelníka/iluzionistu. Je to aktuálne?”
“Ale áno. Tak vy by ste mali záujem? A máte nejaké doporučenie?”
“To najlepšie… stovky šťastných detských očí.”
“Ja myslím nejaké SKUTOČNÉ doporučenie,” zdôraznil hlas na druhom konci.
“No… mám doporučenie od pána Kusého. Ak to bude stačiť.”
“Od toho Kusého?”
“Áno, od toho.”
“Dobre, prípadne si to u neho neskôr overím.”
“V poriadku.”
“Hm, ako sa vám pozdáva plat navrhnutý v inzeráte?”
“Myslím, že by som bol spokojný.”
“To rád počujem. Kedy sa mi môžete prísť predviesť?”
“Kedy to vyhovuje vám.”
“Čo tak… štvrtok?”
“Štvrtok bude výborný.”
“Dobre, dohodnuté. Vybavenie máte vlastné?”
“Neviem, či som vám rozumel.”
“Čo ja viem… veď viete, všetko to harampádie, čo potrebujete pri kúzlení.”
“Ja nepotrebujem nič.”
“Nič?”
“Absolútne.”
“A čo preboha predvádzate za triky? Vyťahujete holuby z nosa, alebo čo?”
“Ale… nie. Nechávam miznúť a objavovať sa veci aj ľudí, dobrovoľníkov, nechávam ich levitovať, hádam na čo myslia a tak podobne.”
“A k tomu máte nejaký tím ľudí? Medzi divákmi, alebo tak.”
“Nie, som celkom sám.”
“Tak ako to potom, dočerta, robíte? Aké triky používate?”
“Nepoužívam žiadne triky. Ja viem naozaj čarovať.”
Chvíľu bolo na druhom konci ticho, potom sa ozval srdečný smiech.
“Človeče, to bolo dobré. Tak a teraz vážne.”
“Veď ja to myslím vážne. Naozaj viem čarovať.”
“Počujte,” zaznel hlas výstražne, “opakovaný vtip nie je vtipom. Poznám za tie roky všetky triky. Všetky postupy. Tak mi to môžete kľudne povedať.”
“Už som vám povedal,” trval som na svojom.
“Na to nemám nervy. Dopočutia. Alebo radšej ani to nie.”
“Tak v ten štvrtok mám prísť?”
“Nemusíte sa obťažovať.”
Cvak. Ticho.
–
Asi na to idem zle, pomyslel som si. Musím mať šancu predviesť sa naživo. A vedel som kde ju dostanem.
–
“Tak vy by ste chcel vystupovať v našom variété ako iluzionista?”
“Áno. Hoci… neviem, či je to správny výraz. Moja špecialita nie je ilúzia. Ale čary.”
“V konečnom dôsledku,” usmial sa, “je ilúzia všetko. Mám málo času, tak by sme snáď mohli prikročiť k tomu, prečo ste tu. Do telefónu ste mi povedal, že sa mi predvediete naživo.”
“Môžem začať?”
“Tu? V mojej kancelárii?”
“Prečo nie?”
“Nuž… tak dobre.”
“Tak, začneme niečím ľahším. Trebárs – myslite si číslo do desať… tak dobre, no, do tisíc.”
“Prosím?”
“Keď som povedal, že do desať, pomyslel ste si, že to by ste uhádli aj vy, však je tak?”
“Áno, ale ako to viete?”
“Mágia,” žmurkol som naňho.
“Tak dobre, myslím si číslo.”
“Vravel som do tisíc.”
“No a?”
“Dvanásť miliónov nie je do tisíc.”
“Človeče, naháňate mi strach. Ako to robíte?”
“Veď vám vravím. Mágia. Neveríte mi?”
“Nie.”
“Prosím,” povedal som, “pozrite sa na svoj pohár.”
“Hm, čo s ním, je taký ako vž… Hej! Kde je?” zvolal prekvapene.
“Možno sa objaví na parapetnej doske.”
“Čože?” obzrel sa. “Kedy ste ho tam dali?”
“Nedal. Celý čas ste ma mali na očiach.”
“Tak tu musí byť niekto iný.”
“A skade by sa tu zobral? Sú tu jediné dvere a tie sú vo vašom zornom poli, keď na mňa pozeráte, alebo sa mýlim?”
“Nemýlite,” zašomral.
“Tak ako sa tam teda dostal?” položil som rečnícku otázku.
“Mágia.”
“Naozaj?” povedal som prekvapene.
“Nie!” povedal rozhodne, ale potichu dodal: “Myslím.”
“Asi som vás nepresvedčil. Povedzte. Lieta váš stôl často?”
“Čo je to za debiná otázka? Ste na drogách? HEJ! Okamžite vráťte ten stôl na zem!”
“Tak už mi veríte?”
“Verím,” prisvedčil a ja som v duchu triumfoval, “ale nemôžem vás prijať.”
“Čože? Prečo?” zarazil som sa.
“Pretože viete naozaj čarovať.”
“No a? To je predsa výhoda, nie? Senzácia. To by vám pritiahlo hory návštevníkov, nemyslíte?”
“Myslím. Myslím, že by to ľudia pochopili zle. Predstavte si, skutočný kúzelník. Jedni by z vás mali strach, preto sa upaľovali čarodejnice, druhí by od vás chceli, aby ste riešili ich problémy za nich. No a ja by som mohol všetkých vyhodiť okrem vás, lebo každý by bol zvedavý len na vás.”
“Podľa mňa by boli nadšení.”
“Nie. To je tichá dohoda. Ľudia prídu na kúzelníka, ale chcú vidieť ilúziu, chcú byť presviedčaní, že je to ozajstné kúzlo a potom triumfálne prísť na systém vášho dômyselného triku.”
“Ale deti…”
“Deti veria v kúzla, ale sú vychované na ilúzii. Ozajstné kúzla ich vlastne v skutočnosti desia.”
“Počujte, toto všetko znie veľmi pekne a logicky, ale nemôžete to vedieť naisto.”
“Ale môžem,” smutne pokýval hlavou, “vy totiž nie ste jediný.”
–
Chcel som sa ho spýtať, ako to myslí, keď som si všimol, že moje tričko, ešte pred chvíľou zelené, má oranžovú farbu.
autor: Dávid Molnár
