Malý Peťko Oszlík chcel byť ako takmer každý chlapec rušňovodičom alebo smetiarom. Od štúdia teológie ho zase odradil kňaz. „Počas základnej školy som chodil miništrovať aj trikrát týždenne. Raz po omši som odkladal kalichy, knihy a podobne a jeden z kalichov mi padol. Náš farár na mňa tak nakričal, že som sa urazil a s miništrovaním bol koniec.” Neskôr ho lákala aj novinárčina, volanie herectva však bolo silnejšie.
„Už počas základnej školy som navštevoval divadelný krúžok. Hral som napríklad Malého princa. A aj v Bratislave, kam som chodil na maďarské gymnázium som hrával v divadelnom krúžku. Vtedajší triedny mi povedal, aby som išiel na herectvo, a tak som to skúsil,” hovorí Peter. Také jednoduché to však nebolo. Na VŠMU Petra vzali na tretíkrát. Medzitým pôsobil v Jókaiho divadle v Komárne ako rekvizitár. „Obdobie v Jokáiho divadle bolo úžasné, veľa som sa naučil o fungovaní divadla. A myslím, že je celkom dobré, že ma nevzali na VŠMU hneď po maturite. Možno mám trochu viac divadelnej pokory. Viem, čo je to robiť v zákulisí. Rekvizitári sú na pľaci prví a odchádzajú poslední,” hovorí mladý herec, ktorý si myslel, že v Komárne a Jókaiho divadle zostarne. Zmenil sa tam však riaditeľ a o hercov v Petrovom ročníku neprejavil záujem. Vysnívaným divadlom sa pre Peťa stalo nitrianske Divadlo Andreja Bagara (DAB), kde sa podľa neho vždy robilo kvalitné divadlo. Prvý kontakt s ním prišiel ešte počas štúdia, keď ho obsadili do hry Tvar vecí. „Myslím si, že som mal šťastie. Z divadla odišli nejakí herci a mňa vzápätí zavolali na záskok do Petra Pana. Potom na konkurz do súboru. Z ročníka sme prišli traja – ja, Juraj Loj a Maťo Grman. Ja s Gioccom (Juraj Loj, pozn. autorky) sme zostali v DAB a Maťa vzali do Starého divadla Karola Spišáka. A myslím, že šťastie som mal aj v tom, že na konkurz nešlo viac mojich spolužiakov. Boli lepší a mňa by nevzali,” usmieva sa Peter. V súčasnosti Oszi, ako ho volajú hereckí kolegovia, stvárňuje v divadle množstvo rôznorodých postáv. „Chvalabohu. Ja som rád, že nehrám rovnaké charaktery. Teraz mám najradšej postavu v hre Všetko za národ, hrám tam takého Slováka odrodilca. Mám rád aj LAVV, hoci po prvom prečítaní som si myslel, že režisér a dramaturg Sveťo Spušanský sa zbláznil, že ten text je „nehrateľný”.”
S pubertiakom Maxom, ktorého stvárňuje v tejto hre, sa Peter trochu stotožňuje. „Mal som podobnú pubertu, nebol som síce raper, ale metalista. Mal som dlhé vlasy a všetko, čo k tomu patrí,” smeje sa Oszi. Dokonca aj so spevom, ktorý veľmi neobľubuje, sa v tomto predstavení popasoval. „To bolo pre mňa peklo, kým som sa to naučil. Nevedel som, že rapovať je také ťažké. Nakoniec som si aj vymyslel, aby som počas toho rapovania v predstavení mal na očiach tmavé okuliare. Ja som sa totiž tak hanbil, že som sa nemohol pozerať ľuďom do očí. Teraz sa cítim tak trochu „v bezpečí”.” Okrem DAB Peter hosťoval aj v Divadle Aréna, Slovenskom národnom divadle a v Astorke. Za svoje najobľúbenejšie hosťovanie však uvádza hru Poondiate Vianoce v Starom divadle Karola Spišáka v Nitre, kam vlastne išiel ako záskok. „Nebol som síce pri skúšobnom procese, ale myslím, že tá rola je pre mňa ako stvorená.”
Herectvo pred kamerou si mal možnosť vyskúšať v seriáloch Kutyil s.r.o., Panelák, v cykle Nesmrteľní či vo filmoch Nedodržaný sľub a Veľký rešpekt. „Myslím si, že herectvo pred kamerou je iné, ťažšie. Treba tam sledovať milión vecí – kam sa postaviť, kde je kamera, svetlo, mikrofón atď. Myslím, že tam nie je ani čas na to pravé herectvo. Pred kamerou sa ešte necítim ako doma, ale veľmi rád by som sa tomu venoval viac.”
V novej komédii Dvojitá rezervácia, ktorá bola v DAB uvedená túto sezónu, stvárňuje Oszi ženskú postavu slúžky Sylvi Hauserovej. „Najskôr som sa na ňu veľmi tešil, bola pre mňa veľká výzva hrať ženu. Ale potom som dostal všetky tie kostýmy, topánky, šminky, umelé mihalnice, parochňu… Stále mám vlasy v ústach, štípu ma oči od šminiek… Nezávidím vám ženám. Najviac mi na nej vadia tie umelé mihalnice. Ale svojím spôsobom mám Sylvi rád. A prečo ju hrám ja? Asi mám najkrajšie nohy v divadle,” smeje sa sympatický herec. K hereckým métam Peťa Oszlíka patria postavy Myškina a Rogožena v Dostojevského Idiotovi. „Mám rád Dostojevského. Na vysokej škole som ho čítal každý večer nahlas, aby som sa zbavil maďarského prízvuku, asi to aj pomohlo. Absolútnym favoritom pre mňa je Vonegut. Modrofúza som prečítal asi päťkrát za sebou za týždeň. ” hovorí Peter, ktorý trávi voľný čas aj na bicykli, v lese so psami, v divadle, v kine… „Bežne aj periem, žehlím, upratujem, varím alebo robím šoféra Kristínke,” spomína svoju partnerku, herečku Kristínu Turjanovú. Ako vyzerá také spolužitie hercov? „Chápeme sa, pomáhame si, sme trpezlivejší, ale stále sa bavíme o divadle, nosíme domov robotu, riešime stále to isté.”
Počas letných mesiacov nemajú prázdniny len študenti, ale aj herci. Peter ich bude tráviť na Bratislavskom hrade. Bude hrať na Letných Shakespearovských slávnostiach v hre Richard III. „Na to sa teším, je to vždy dobrá príležitosť, stretneme sa herci z iných divadiel, spoznáme sa a inšpirujeme sa navzájom. V auguste by sme chceli ísť s Kristínou do Chorvátska, ale ak nám to nevyjde, určite pôjdem aspoň k rodičom do Svodína. A koncom prázdnin zase určite začneme skúšať v divadle,” ukončuje Oszi.
autorka článku: Lenka Káčerová
zdroje fotografií: Ctibor Bachratý,
Dalibor Krupka, Martin Črep, archív DAB
