Obyčajne sedávali u nej na terase. Jedna vedľa druhej, s fľaškou piva v ruke. Na grile sa opaľovali špekáčiky, stromy pri terase plodili ovocie, vtáky štebotali a horúce počasie dávalo o sebe vedieť. Obďaleč sa po jazere premávali vodné bicykle ako pávy po lúke. Západ slnka na neobyčajne obyčajnej chalupe pri jazere sa každým dňom stával tou najgýčovejšou chvíľou ich prvých spoločných prázdnin.
Vždy si pri ňom klebetili, čo relatívne sa udeje, keď budú milionárky, keď už precestujú celú Európu (ako o tom vždy snívali) a keď už dokončia školu. Každá bola z iného kúta krajiny, ale spojila ich jedna chalupa. Jedno leto. Boli na polceste medzi dievčaťom a ženou.
A toto si chceli vychutnať. Spolu.
Široko ďaleko nebolo živej duše. Občas sem zavítal nejaký medveď alebo poľovník, ktorý číhal na toho medveďa, alebo vlk, ktorý zase číhal na poľovníka. Napriek premnoženým komárom, ktorých sa darilo úspešne eliminovať lakom na vlasy, sa spoločné večery okolo táboráku premieňali na študentské seansy, spájajúce (nielen) tri rôzne univerzity a množstvo odborov. Malo to svoje čaro aj napriek tomu, že nevedeli čarovať. Občas sa medzi sebou pochytili, ale každá takáto chvíľa ich priateľstvo len upevnila.
Jedného dňa sa vybrali k jazeru. Požičali si vodné bicykle a na vode zahájili preteky. Porazené skončili vo vode. Nakoniec sa v nej ocitli všetky. Žiadna hlava nezostala suchá. Zrazu si boli rovné. A vôbec… nik neriešil, či tá druhá je blondína alebo brunetka. Boli a sú študentkami. To ich spája. A toto leto, jazero… spoločné špekáčiky a slaninka, vypekajúca sa na drevených paliciach. Chata poskytovala chladivé útočisko s výhľadom, ktorý by prebil všetky okázalé obrazy horských krajiniek. Zábavu bez hraníc nemusím ani spomínať. A aj ranné prebúdzania v tráve na lúke, objímajúc hrdlo fľašky alebo niekoho iného, bez strachu, že obe ochorejú z chladu rannej rosy. Potom vytriezvenie pri rannej káve a pohľade na zrkadlovú vodnú plochu a dospávanie pri chytaní bronzu. Niektoré v tom stave mali chuť zastreliť každého (podľa nich) vrieskajúceho škovránka a slávika, pretože údajne „stále púšťali tie isté pesničky”.
Posledné dni na chate pri jazere venovali západu slnka. Komáre si v práci vybrali dovolenku a odleteli k inému jazeru. Dokonca to bolo celé tak trochu zvláštne, pretože aj keď baby priniesli na terasu misky s lesnými jahodami, tak žiaden hmyz ich nechcel ukracovať o posledné chvíle. Všetky sa zastavili a vychutnávali si ten ohňostroj oranžovej, žltej a ružovej farby na modrom horizonte, odrážajúci sa od hladiny jazera. Každej sa v očiach mihotali spoločne strávené chvíle. Vedeli, že také už nezažijú. Leto sladké ako jahody.
Leto voľné, leto príjemné, leto priateľské, leto uvoľnené, leto študentské, leto zelené, leto babské, leto bez hraníc…
Rýchlo si zbalili posledné plavky, uteráky a iné veci, vediac, že sa sem už nevrátia. Vedeli, že tieto momenty sú jedinečné, a preto si uvedomovali každú chvíľku, každý detail, ktorý dokresľoval túto situáciu. Nasledujúci rok chceli znova navštíviť túto útlu chalupu s francúzskymi oknami a dlhými závesmi. Keď ta prišli, pohľad im zmrazil kovový úsvit vysokého štvorhviezdičkového hotela a studenej záhradnej architektúry naokolo. Akýsi strojený gýč verejného priestranstva kompletne zničil prirodzenú krásu údolia a ducha prírody, ktorý dodával energiu v sparných letných mesiacoch. Už nikdy to nebolo také, ako vtedy. Ako za študentských čias.
autorka článku: Lucia Holienčinová
zdroj fotografie: portwallpaper.com
