V útrobách slovenského monumentu

Spišský hrad - slovenský monumentOd preplneného parkoviska stúpame kľukatou cestou k pahorku, na ktorom sa vypína dominanta východného Slovenska. Spišský hrad, považovaný za jeden z najväčších v rámci celej Európy. Už pred bránami stojíme zoči-voči mohutnosti tohto dávneho opevnenia. Obrovské murované stĺpy, ako sa neskôr dozvedáme, slúžili ako primárna obrana pred nepriateľom, keď svojím objemom spevňovali jednoduché drevené palisády. Kráčame ďalej ponad suchú, ale poriadne hlbokú prepadlinu, za ktorou sa nad nami výši hradná stena plná tajomných výklenkov. Sú to strieľne, ktoré pred mnohými storočiami chránili delostrelcov pred zásahmi nepriateľom. Prechádzame hradnou bránou a pri pohľade nahor v nás ťažká kovaná padacia mreža vzbudí očakávaný rešpekt. Na rozdiel od mnohých hradných nepriateľov, dostali sme sa do útrob Spišského hradu.

...najmä pieskovcové portály a výklenky.Pôvodný Spišský hrad bol na pahorku s príznačným názvom Spišský hradný vrch postavený v 12. storočí, no táto časť už v súčasnosti nestojí. „Vek osídlenia kopca však siaha oveľa ďalej do minulosti,” začína svoj výklad sprievodca Slovenského národného múzea – Spišské múzeum Ladislav Kadlec. „Najstaršími stopami osídlenia sú pamiatky bukovohorskej neolitickej kultúry spred 7 tisíc rokov, neskôr tu sídlili kmene Keltov a Dákov.” Dôkazom toho je aj unikátny nález z Temnej jaskyne, ktorý archeológovia objavili v roku 2003 pri výskumoch severnej strany travertínového kopca. Na sklonku 2. storočia, kedy v oblasti panoval čulý obchod s Rímskou ríšou, vošiel do jaskyne približne 30 až 40-ročný muž s ťažkým sečným poranením pravého stehna. Pravdepodobne hľadal útočisko pred zlodejmi, ktorí ho chceli obrať o jeho na tú dobu veľký majetok. Muž na následky zranení skonal a strieborné rímske mince, ktoré si strážil v kožených mešcoch, tak zostali na takmer dve tisícročia jeho tajomstvom. Krátko po tejto udalosti keltské kmene z hradného kopca odišli, a ten zostal opustený na najbližších 900 rokov.

Až začiatkom 12. storočia Arpádovci, zakladajúca dynastia Uhorského štátu, začali s budovaním Spišského hradu. Dlhé stáročia teda nebol sídlom šľachty, slúžil ako komitátny kráľovský hrad, v ktorom kráľovskú právomoc v komitáte Spiša vykonával poverený komest. Druhým pilierom stredovekej spoločnosti s centrom na Spiši bola Cirkev, ktorá mala svoje sídlo v Spišskej kapitule. Hľadíme smerom, kam ukazuje sprievodca, a medzi domčekmi Spišského podhradia veľmi ľahko rozpoznávame žltú budovu dnešného seminára a za ním gotickú Katedrálu sv. Martina. Model výstavby kráľovského a cirkevného sídla v tesnej blízkosti bol veľmi rozšírený aj v iných stredovekých slovenských centrách. Jeho hlavným zmyslom bolo umožniť cirkevnému prepoštovi ľahký a rýchly prístup do bezpečia. A ako sa dozvedáme ďalej, prepošt toto útočisko patrične využil už v polovici 13. storočia, kedy hrad po sto päťdesiatich rokoch existencie obľahli prví nepriatelia.

Prvý útok na Spišský hrad sa uskutočnil v roku 1241, krátko po vpáde tatárskych kmeňov na naše územie. V tomto období sa vtedajší románsky hrad rozprestieral iba na akropole, úplnom vrchu travertínového brala. Na nádvorí bola vystavaná opevnená veža, po ktorej však dodnes nezostali ani základy. Od 16. storočia totiž slúžila ako sklad pušného prachu, do ktorého sa pri jednom z lúpežných prepadnutí hradu dostal oheň. „Určite to bol obrovský výbuch hollywoodskych rozmerov,” usmieva sa náš sprievodca, no po chvíľke sa opäť vracia k udalostiam po vpáde Mongolov. Iniciátorom stavby obrannej veže bol prepošt, ktorý po vyplienení svojho sídla hľadal dlhodobé útočisko. Čákiovský erb reflektuje zásluhy v bojoch proti Turkom.Okrem neho však v priestoroch veže Cirkev pri každom útoku skrývala aj svoje cennosti z najbližšieho okolia. Napriek obavám z Tatárov a Mongolov, ktorí dokázali na hlavu poraziť vojsko kráľa Bela IV., však Spišský hrad zostal jedným z mála nedobitých.

Na rozľahlom nádvorí sa uveličení nádherným výhľadom obzeráme do všetkých strán. Na západe sa pred nami rozprestiera Spišské Podhradie a z vyvýšenej pevnosti dovidíme ďaleko zaň. Kedysi bol hradný kopec iba travertínovým bralom bez zeminy a akéhokoľvek porastu. Útočníci teda mali naozaj ťažkú úlohu, ak chceli hrad dobiť. To sa im silou ani nikdy nepodarilo a pokiaľ hrad nepriateľ získal, dokázal to iba politickou cestou. Tak to bolo aj v prípade Jána Jiskru z Brandýsa bojujúceho za práva mladého Ladislava Luxemburského, ktorý v 15. storočí hrad ovládol po dohode s miestnym kapitánom. Svoju centrálu zriadil v mohutnej obytnej veži kruhového pôdorysu uprostred rozľahlého dolného nádvoria, ktoré zároveň nechal ohradiť širokým kamenným opevnením. Po odchode bratríkov však niekoľko metrov hrubé murivo stratilo obranný zmysel a obrovská plocha nádvoria sa využívala už iba na hospodárske účely.

Stále stojíme v priestoroch predhradia a nad nami sa týčia múry najstaršej a najvzácnejšej časti hradu, do ktorej sa dostaneme prvou románskou bránou. Tá bola v 16. storočí zamurovaná a ako jediný prístup do horného hradu vznikla Turzovská brána, ktorá akoby vyúsťovala do vzduchu. „Šľachta tohto obdobia považovala šliapanie do kopca za niečo pod jej úroveň. Drevená konštrukcia, ktorá k bráne viedla, teda umožňovala prístup do hradu nielen chodcom a koňom, ale aj šľachtickým kočom,” vysvetľuje nám sprievodca a my ho nasledujeme do suterénu renesančného hradného paláca. Naša skupina zastavuje v rozľahlej miestnosti, ktorá spolu s ostatnými sálami vznikla v časoch vlády Zápoľských. Zo skupiny sa ozve nesmelá otázka, či slúžila ako hradná kuchyňa. Sprievodca sa pousmeje, pretože miestnosť so širokým začmudeným komínom naozaj po niekoľké stáročia plnila funkciu kuchyne a teplo, ktoré z nej sálalo, slúžilo na vykurovanie spálne hradných dám na ďalšom, dnes už neexistujúcom podlaží. Hradná kuchyňa však vždy zápasila s dodávkou vody, keďže kvôli nepriepustnému travertínovému podlažiu na hrade nikdy nebola vyhĺbená studňa. Obyvatelia teda zachytávali dažďovú vodu do objemných cisterien, no keď počasie neprialo, poddaní museli vynášať vodu z podhradia.

Vodu ako takú však stredovekí ľudia nepotrebovali vo veľmi výraznom množstve. Kúpali sa iba občas a vodu dokonca nepoužívali ani na pitie. „Keďže nevedeli určiť jej nezávadnosť, preferovali vodu, ktorá prešla nejakou úpravou. A tou najlepšou úpravou bolo kvasenie,” dozvedáme sa od sprievodcu. Bohatší bez rozdielu veku už od raňajok požívali víno riedené vodou, chudobnejší pili pivo. To sa však výrazne líšilo od toho, ktoré poznáme dnes. „Pivo v tomto období bolo oveľa hustejšie, tmavé, nebolo filtrované ani pasterizované, takže malo veľmi veľa živín. Dokonca sa konzumovalo teplé až horúce a ochucovalo sa medom či koreninami, takže to bol naozaj tekutý chlebík. Keď bolo pivo príliš husté, jedlo sa lyžicou z taniera a nahrádzalo polievku.” Okrem nápojov sa zvedavo pýtame aj na stredoveké gurmánske špeciality, no nad odpoveďou neveriacky krútime hlavami. Stredovekí ľudia vraj jedli všetko, čo malo srsť. Výnimkou teda neboli ani medvede či veveričky. Po dvoch pravotočivých schodištiach nasleduje ľavotočivé. Zámerom bolo prekvapiť prípadného útočníka. Takmer všetky stredoveké schodištia naprieč celou Európou totiž smerovali vpravo.Hlavnou mäsitou súčasťou pokrmov však boli najmä ryby, keďže pôstne dni predstavovali približne polovicu kalendárneho roka. „Dodržať pôst však pre bežných ľudí nebolo veľkým problémom. Chudobný človek totiž jedol mäso asi dvakrát do roka. Zaujímavosťou však je, že okrem rýb ľudia za pôstne jedlá považovali aj iné zvieratá, ktoré žili vo vode. Pôstnym jedlom tak mohol byť aj bobor.”

Zastavujeme v bývalej hradnej jedálni a upierame zrak na najstaršie budovy hradu. Pôvodnú pevnosť tvorila iba veža, tak ako v prípade ďalších slovenských hradov z tohto obdobia. Žil v nej komest s celou svojou rodinou, vojaci tu držali stráž, viedli sklady zbraní či potravín. Tektonické pukliny v podloží však po čase spôsobili jej zrútenie a keďže hrad v tom období obýval brat samotného kráľa Ondreja II., nechal si vybudovať honosné trojposchodové sídlo. Románsky palác, najvzácnejší objekt celého komplexu. Je totiž jednou z mála svetských románskych budov, ktoré sa na území Slovenska zachovali. Pri pohľade na torzo paláca si uvedomujeme jeho niekdajšiu krásu. Prešiel rôznymi úpravami a nakoniec skončil ako zbrojnica, no zachoval si mnohé prvky románskeho slohu. Najlepšie ho vidno na združených okienkach so stredovými stĺpikmi a ornamentmi na hlavici. Oproti veľkoleposti paláca stojí nedobytnosť osemnásťmetrovej obrannej veže. Hrúbka jej múrov na niektorých miestach dosahuje až štyri metre a v prípade dobitia hradu mala slúžiť ako posledné útočisko. Snáď aj preto dostala povzbudivý názov Nebojsa. So zvedavosťou stúpame poschodiami, v ktorých kedysi hliadkovali vojenské posádky. Cestou nás prekvapuje pohľad na prevét, dobovú toaletu, ktorej úlohu namiesto spláchnutia plnila gravitácia. Po dvoch pravotočivých schodištiach sa zrazu musíme vydať smerom vľavo. Sprievodca prezrádza, že schodište tak bolo vybudované zámerne, aby v prípade prieniku smer stúpania útočníkov prekvapil. Takmer všetky stredoveké schodištia naprieč celou Európou totiž boli pravotočivé. Napokon zdolávame vrchol veže a spoza hrubého cimburia sa nám naskytá neopakovateľný výhľad na Spiš.

Vraciame sa do renesančných palácov a sprievodca nám rozpráva viac o histórii a majiteľoch hradu. Zápoľskí, ktorí ho vlastnili viac ako storočie, okrem rozsiahlych gotických úprav paláca stoja aj za výstavbou kaplnky sv. Alžbety Uhorskej. Dostávame sa do nej arkádovou chodbou, v ktorej múzeum zriadilo expozíciu dobových zbraní. Hradná kaplnka, ktorej interiér zdobia archeologické nálezy sakrálneho pôvodu, je aj po takmer šesťsto rokoch využívaná na duchovné účely. Rukopis neskorších majiteľov Turzovcov je tiež badateľný najmä na architektúre. Pôvodné románske stavby najstaršej časti hradu dali s príchodom nového umeleckého smeru renesancie upraviť do reprezentatívnejšej podoby. Strohé travertínové portály nahradili ornamentálne opracované rohové kamene z pieskovca a hrubé oblúkové okenné výklenky sa zmenili na štíhle gotické okná. Ako nám prezrádza sprievodca, od gotiky hrad aj zvonku zmenil svoju podobu. Jeho steny boli nahladko omietnuté a bol zastrešený dreveným krovom, takže vôbec nepôsobil ako stredoveká rozvalina.

Podobu Spišského hradu zachytil v roku 1720 neznámy maliar.Spišský hrad bol obývaný od svojho vzniku začiatkom 12. storočia až do roku 1780. V tom čase už patril do rúk zámožnej rodiny Čákiovcov, ktorá si však zo spoločenských dôvodov budovala skôr komfortnejšie kaštiele v podhradí. „Zostáva tu iba malá delostrelecká posádka, ktorá je svedkom, ako hrad v roku 1780 vyhorí,” završuje svoje rozprávanie Ladislav Kadlec. Keď sa pýtame na dôvod vzniku požiaru, nielen on, ale i niektorí členovia skupiny začnú konšpirovať. Možno do hradu udrel blesk alebo požiar nedopatrením založila posádka. „Jedna konšpiratívna teória dokonca hovorí, že hrad si možno zapálili sami Čákiovci. V tomto období sa totiž začína platiť daň zo striech a keďže hrad mal striech veľa a už neplnil ubytovaciu ani vojenskú funkciu, chceli sa tak zbaviť zbytočnej daňovej záťaže,” uvažuje sprievodca. Následne sa hrad premenil na ruinu, ktorá v roku 1945 prešla do vlastníctva štátu, a ten od šesťdesiatych rokov uskutočňuje systematický výskum a reštauráciu objektov. Vďaka tomu sme po prehliadke mohli navštíviť zrekonštruované priestory arkádovej chodby a inštalované expozície hradnej kuchyne, spálne, kúpeľne, zbrojnice či dokonca mučiarne.

Na záver prehliadky sa vydávame kamenným opevnením okolo celého nádvoria. Táto netypická prechádza v nás vzbudzuje pocit, akoby sme kráčali Veľkým čínskym múrom, a pritom sme stále na našom malebnom Slovensku. Míňame obrannú vežu, ktorej vnútorná strana je už po niekoľko storočí strhnutá, údajne preto, aby sa v nej nepriatelia nemohli opevniť, ak by sa im podarilo dobiť dolné nádvorie. V našej skupine sa to priam hemží českými turistami, ktorí na východné Slovensko neváhali cestovať aj celý deň. „My, Česi, tak trochu závidíme Slovákom všetky tie dominanty,” prezrádza nám v návale dojmov návštevník z Českých Budějovíc a jeho priatelia súhlasne prikyvujú. „Naša krajina je pomerne rovinatá, poriadne veľhory sú nám vzácne, preto často jazdíme do Tatier. A historických pamiatok síce máme dosť, ale vidieť naživo najväčší hrad strednej Európy, to je niečo iné.”

Rodinky turistov sa fotografujú pri historických delách, na základoch Jiskrovej pevnôstky sedí usmievajúci sa párik, okolo pozostatkov hospodárskych budov behajú deti, ktoré ani časovo a fyzicky náročná prehliadka neunavila. My sme sa však plní emócií rozhodli Spišský hrad opustiť. A aj keď už 230 rokov predstavuje iba torzo niekdajšieho monumentálneho sídla, zanechal v nás dojmy a dávku patriotickej hrdosti na celý život.

autorka článku a fotografií: Dominika Babulicová

Zdieľajte článok

Komentáre:

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.