Je pol piatej poobede. Dnes mám meniny a každých päť minút mi vyzváňa mobil a pípa smska. Každému od radosti ďakujem a na otázku, ako plánujem osláviť deň svojho mena, odpoviem: „Tak, ako to robia veľkí.” Dostala som totiž lístky do divadla. Áno, do divadla. Bude to moja prvá premiéra. Aby som však nevyčnievala z davu typických oslávencov, niečo zvrhlé na tom predsa len bude. Vstupenky som totiž obdržala so slovami: „Hrajú tam štyria polonahí chlapi.” Uznajte, slečny, ktorá z vás by si to nechala ujsť?
Moje vzrušenie je pre vás, čitateľov, asi nepochopiteľné. Ja ale opäť prízvukujem, že to bude moja PRVÁ divadelná premiéra. Nitriansky vysokoškolský internát obývam už štvrtý rok, ale doposiaľ sa mi nenaskytla šanca ísť do divadla a priznám sa vám (síce so štipkou hanby), že som ju z vlastnej iniciatívy ani nevyhľadávala. Na dobré sa však naozaj oplatí čakať (začínam veriť všetkým tým rečiam starých ľudí).
O piatej sa mi v ušiach ligocú moje najelegantnejšie náušničky, na nohách mám, na moje pomery, extra vysoké opätky a ani make-upom som nešetrila. Vlasy vypnuté na vrch hlavy a netrpezlivo rátam každú sekundu, kým sa spolubývajúca zobudí a nahodí podobný štýl ako ja. Vtedy som si myslela, že moja naivná predstava o večerných róbach a pánoch v obleku stále platí. Zdá sa však, že džínsy sú „in” už aj v týchto kruhoch.
Je niečo pred šiestou. Ide sa! Posledná kontrola povinnej výbavy kabelky a vyrážame. Mám jedno šťastie, že Divadlo Andreja Bagara je len na pár minút cesty. Každá minúta na „štekloch” sa totiž u mňa rovná ďalšiemu a ďalšiemu otlaku na chodidlách.
Vstupujeme. „Vchádza sa cez bočné dvere, kde je nápis Štúdio,” takto zneli inštrukcie. Odovzdávame kabáty a s neistotou nasledujeme malý húf divadelných nadšencov. Intuitívne sme objavili pána, ktorý nám podal vstupenky a bulletin. Už z diaľky tušil, o koho sa jedná, a my sme sa inteligentne zasmiali na jeho podarenom vtipkovaní.
Zrazu sa objavujú i známe tváre a dostávame ďalšie dobré rady: „Sadaj na prvé dobré miesto, ktoré zazrieš, inak zostaneš v zadnom rade a z predstavenia nebudeš mať nič.” Viete si ma predstaviť? Osemcentimetrový opätok, každým krokom som bola bohatšia o otlak a už nehovorím o strachu z toho, že ma niekto predbehne a ja zostanem sama v zadnom rade. Keby som vedela, že to bude také stresujúce, dám si dvojitú dávku svojho magnézia.
Sedím. Hááá, mám skvelý „flek”. Som na ľavom kraji tretieho radu, čiže takmer v strede sály. Vtedy som si myslela, že je to výhodné miesto. Omyl! Herec napodobňujúci komunistickú učiteľku literatúry a pýtajúci sa na diela Shakespeara s mimoriadne zvýšeným tónom hlasu dokáže vo mne ešte stále vyvolať obavy.
„O päť sekúnd sa začína predstavenie.” oznamuje jeden zo štyroch fešných hercov. Zrazu mám pocit, že som sa ocitla uprostred chaosu a herci ani netušia, čo hovoria, čo robia, a akoby nevnímali, že sa na nich díva kopa zvedavých očí.
Zo začiatočnej neistoty sa však rýchlo spamätávam. Onedlho zisťujem, že som sa nevedomky ocitla uprostred deja a postupne sa mi vynárajú najkrajšie, najbolestivejšie a najtrápnejšie školské zážitky. Pamätáte si na oneskorené ranné príchody, najbizarnejšie ospravedlnenia, kvapkajúcu vodu z kohútika, kružidlo na hodine matematiky zachované z čias socializmu? A ty Mor ho, hoj Mor ho, detvo môjho rodu, ičný, ový, istý, ičitý, der, die, das a mnohé ďalšie texty, ktoré sa nám hlboko vryli do pamäti. Nehovoriac o rokoch 863, 1863, 1943, 1993, 1994. Ak si dokážete priradiť udalosti k jednotlivým obdobiam, gratulujem, aj vás nakazila choroba menom „profesionálna školská deformácia”. Prvé stretnutie so sporo odetými kráskami na titulkách novín, prvý pokus s cigaretou, nebodaj pocit šikanovania už na ZŠ. Nudné príhovory riaditeľov, ktoré sa tradovali z generácie na generáciu a zachovali sa i dodnes. Zaručene sa každý v nejakej role spoznáva. Prezrádza to smiech cez slzy, ktorý nás ubezpečuje, že tieto momenty sme skutočne kedysi dávno zažívali. Pre mňa najvtipnejším momentom sa stala hodina telesnej výchovy. Ešte dnes mám husiu kožu a po čele mi stekajú kvapky potu. Živo si to predstavujem. Ja, debny a žinenka. Jasná kombinácia, ide sa robiť kotúľ vpred. Bola som však študentkou, ktorá debny radšej obišla, urobila kotúľ vpred a zo žinenky som sa hanba-nehanba nedokázala postaviť bez pomoci rúk. Už pri tejto scéne zisťujem, že ťažkým životom študenta sme zjavne prechádzali mnohí.
Bola raz jedna trieda je absolventskou inscenáciou Jána Luterána a Mariany Ďurčekovej. Autori dokázali humorne spojiť jednotlivé zdanlivo nenadväzujúce asociácie a vytvorili tak dokonalú harmóniu, ktorá odzrkadľuje absurdnú skutočnosť, ktorú sme kedysi všetci okúsili. Jednotlivé osobnosti bezchybne stvárnilo spojenie štyroch hercov, kamarátov z vysokoškolského prostredia – Miro Dacho, Juraj Ďuriš, Martin Šalacha a Peter Brajerčík.
„Milí diváci, o päť minút toto predstavenie končí,” hlásia koniec. Ja mám zrazu pocit deficitu a v duchu si opakujem: Ešte, ešte, ešte ďalšie predstavenie! Je to, ako keď po večerníčku dedko v televízii zhasol všetky hviezdy a vy viete, že je čas uložiť sa do postele. Keby som mala nájsť vhodné slovo na môj chvíľkový stav, povedala by som: NESKUTOČNÉ.
Na dobré sa oplatilo čakať. Toto predstavenie mi naplnilo všetky očakávania. Skvelí herci, príjemná atmosféra, ste súčasťou deja a z predstavenia odchádzate s krvavočervenými dlaňami z toľkého potlesku.
autorka článku: Sabína Nagyová
zdroj fotografií: Collavino
