„LaChapelle v Bratislave!!!” zvreskla som pri raňajkách v niektoré septembrové ráno. Dvihol pohľad od svojich novín a bez štipky záujmu skrivil obočie. „Áno pôjdeme tam,” povedal, keď som mu zdĺhavo vysvetlila, že je to fotograf a že jeho tvorba sa mi páči a že to prosto chcem vidieť.
September bol okrem začiatku školy aj trošku pracovný, no hlavne chvíľami chaotický, a tak sme sa na cestu do našej metropoly vydali až v októbri, veď výstava je prístupná do 15. novembra. Horko-ťažko sme zaparkovali pri hoteli Kyjev, prešli peši okolo Starej tržnice až na námestie pred Primaciálny palác. V informačnom centre sme dostali mapku aj s inštrukciou ako sa dostať do Pálffyho paláca. Keď sme sa k nemu blížili, zacítila som motýliky v bruchu, zďaleka bolo vidieť veľký plagát pútajúci pozornosť náhodných okoloidúcich či sliedičov bažiacich po umení, medzi ktorých sa radím aj ja. Stáli sme pred masívnymi dverami a keď som chcela stisnúť kľučku, ktosi ma predbehol a z vnútra vyšla útla pani.
„Čo tu chcete?”
Áno, vľúdny slovenský prístup.
„Prišli sme na výstavu Davida LaChapella. Sú to azda nesprávne dvere?” odvetila som, už nie s motýlikmi, ale slonmi v bruchu.
„A vy neviete, že pondelok sú galérie, múzeá a ostatné pamiatky na Slovensku zatvorené?” odfrkla a zabuchla mi dvere priamo pred nosom.
Krvi by sa mi vtedy nedorezal. Predtým než si začnete klepkať prstom na čelo, uvažujte. Nie je to stála expozícia, výstava trvá od 12. septembra do 31. októbra. Pomerne krátky interval na to, aby sa sem ľudia dostali, lebo reklama bola zase raz slovenská a mnohí sa to ani len nedozvedeli. Nie ešte vybavili dovolenku a cestovali do Bratislavy.
V tej chvíli ma to veľmi zamrzelo. Viete, všetci sa sťažujú, že ľudia vôbec nepodporujú kultúru. A pritom vždy keď chcem ísť do kina alebo divadla, musím si lístky vybavovať mesiace vopred, aby som sa vôbec dostala. A keď sa tam už dostanem, je vypredané. Plné sály ľudí. Nehovoriac o futbale či hokeji. Fanúšikovia sú aj chodia, ale problémom sú ľudia v tejto sfére. A vlastne nielen v tejto, ale v službách ako takých. Ale to je na inú úvahu.
Po tomto sklamaní zmizli aj motýle, aj slony. A tak sme sa prešli uličkami až k Dómu svätého Martina, potom naspäť na Ventúrsku, no popod Michalskú bránu sme sa ako študenti neopovážili prejsť. Veď to poznáte legenda, o tom, že študent, ktorý prejde Michalskou bránou nedoštuduje. Risknete to?
Slniečko príjemne hrialo a deň bol ešte pred nami. Zamierili sme na hrad. Prekvapil ma pokoj okolo budovy parlamentu a aj na samotnom hradnom stolčeku bolo minimum turistov. Všimla som si sochu Svätopluka, okolo ktorej bolo toľko diskusií, a nejako špeciálne mi nevadila. Prešli sme sa parkom, urobili zopár pekných záberov a odišli sklamaní domov. Nemyslela som, že sa ešte kvôli LaChapellovi vrátim.
Ale jedno sobotné ráno, keď som sa vykopala z postele o jedenástej, uvažovala som, čo s načatým dňom. A tak som sa vrátila.
Prešli sme si prvé poschodie, potom druhé so stálymi expozíciami, a potom na tom miniatúrnom treťom poschodí, menšom asi o polovicu od tých predchádzajúcich (rozumej jedna miestnosť), sme naňho konečne narazili. Schodisko zdobil slávny pár Kurt Cobain a Courtney Love ako Panna Mária držiaca mŕtve telo Ježiša, v (a teraz pozor) detskej izbe s malým kučeravým anjelsky krásnym dieťatkom. Vtedy otvoril ústa, vraj toto nečakal. Smrť hamburgerom mu pripadala ako dokonalé vyobrazenie. A potom Jackson. Stojaci na diablovi. Zaujímavé je, že David LaChapelle nikdy nestretol Michaela Jacksona a tým pádom ho ani nikdy nefotil. Pózoval mu imitátor Carlo Riley, čo síce verejne známe je, ale organizátori ani kurátor Galérie mesta Bratislavy to asi nevedia, lebo portréty prezentujú ako fotografie kráľa popu. Nič to, LaChapella som síce nestretla, lebo prišiel až na ďalší deň, ale kúsok jeho tvorby som videla. A to mi k spokojnosti načas bude stačiť. Ozaj, spomenula som, že bolo otvorené? Asi ste si to domysleli. Bolo, dokonca aj študentská zľava sa podarila.
autorka článku: Alžbeta Pavlovičová
zdroj fotografií: davidlachapelle.com
