Nie na ústa. Kam potom? Predsa do ruky. Alebo do tašky, lavice, postele, do zbierky. Najnovšia kniha Matkina E. Maxima je už dávno hmatateľná, predajná, prečítaná. Názory na jej „šťastné” siedme poradie sú rôznorodé tak, ako tipy týkajúce sa identity autora.
Ale chápme slovo autor ako bezrodové a zamerajme sa skôr na samotný titul. Povedzme si slovo „matkinovka” a priznajme si, že sme aspoň jednu knihu s týmto prívlastkom držali v rukách, prípadne ju i prečítali. Niektorí len raz v živote, iní – rovnako ako ja – sedemkrát za sebou. Mohli by sme to nazvať knižným putom. Alebo radšej zotrvačnosťou?
Maxim očaril knižnú verejnosť už v roku 2002. Polnočný denník, ktorý rovnako ako všetky doposiaľ vydané tituly vyšiel pod hlavičkou Slovartu, spôsobil menšiu literárnu revolúciu. Niečo citlivé, mierne vulgárne, ale zároveň inteligentné i kreatívne sa predralo na papier a oslovilo aj sviatočných čitateľov.
Odvtedy sa vždy čakalo na ďalší titul. Čím väčšie ticho okolo autora nastalo, tým viac sa ešte nevytlačená verzia novej knihy predávala na slovenských on-line pultoch. Už v tomto momente by sa dalo o Matkinovi hovoriť ako o úspešnom spisovateľovi. Opäť by sme toto povolanie chápali ako bezrodové.
Nie na ústa je trochu viac dospelou knihou ako predchádzajúce tituly. Od len zamilovaných alebo ešte slobodných párov sa dostávame k problémom dvojíc „idemesavziať” alebo „mámespolusyna”. To však neznamená, že strany v knihe nie sú vtipné, originálne, plné nových prirovnaní či asociácií. Práve naopak. Spoznáme cez ne človeka, ktorý má za sebou rozvod i láskoidné stavy, no stále ho čaká príbeh na 165 strán. Príbeh, ktorý sa dá prečítať na jeden hlt. Lenže človek niečo zhltne rýchlo aj pre chúťky, aj pre nechute.
Najnovšia Matkinova kniha sa štylizuje do osobného svedectva. Ide skôr o formu zážitkov, o opis dní, ktoré, ako spomína autor na samotnom začiatku, otriasli jeho svetom. Alebo svetom hlavnej postavy. Nazvať ju možno Sheldonom, Neom, synom, bratom, tatom či strojcom ponorky, ktorá sa sama potopí aj sama vypláva. Za pomerne nekomplikovaným dejom sa tentoraz opäť skrýva komplikovaný svet človeka a príbehu.
Tak teda, knižné puto či zotrvačnosť? Ja myslím, že je to zotrvačnosť v knižnom pute. Na každej Maximovej knihe sa nájde niečo krásne, až zhltnuteľné očami. Do akej miery, to musí posúdiť už každý z nás sám. Bez prečítania to však nepôjde.
autorka článku a fotografie: Kristína Lišková
