Tato. Lucia Satinská svojho otca ani inak nenazýva. Aj beseda s ňou v nitrianskom kníhkupectve Martinus bola plná tata. 16. februára zavítala aj so svojou mamou, MUDr. Vierou Satinskou, do Nitry, aby tým, ktorí boli ochotní počúvať, porozprávala čo-to o Expedíciách Júliusa Satinského. Aby porozprávala čo-to o tatovi samotnom.
V 70. a 80. rokoch zaviedli túlavého chodníčky J. Satinského a jeho priateľov na rôzne miesta nielen na Slovensku. Málokto donedávna vedel, akým vášnivým turistom bol Satinský, kým sa neoženil a nezaložil si rodinu. Všetko, čo zažil a videl detailne a starostlivo zapisoval do denníkov. „Tato bol povestný tým, že sa stratil, aj keď nechcel,“ so smiechom spomína jeho dcéra Lucia. Možno aj preto sú denníky Júliusa Satinského plné veselých príhod a svojských spoločenských komentárov, tak typických pre niekoho, ako bol práve on. Výberové zápisky vyšli spoločne v zväzku Expedície, ktorý je rozdelený na šesť samostatných kapitol. Každá zachytáva jednu z ciest, expedícií, ako ich Satinský nadnesene nazýval.
„Tato písal v rôznych stavoch triezvosti“
Myšlienka spojenia toho najlepšieho zo Satinského cestopisov v jeden celok vznikla približne pred štyrmi rokmi. Vtedy našla jeho dcéra lístoček, na ktorom boli napísané názvy práve tých expedícií, o ktorých sa môžete dočítať aj v knihe. „Myslím, že sám uvažoval o ich vydaní,“ prezradila Lucia na otcovu adresu, ale dodáva, že by to asi nespravil v takejto autentickej forme. Na prepise zápiskov do elektronickej formy sa podieľala aj ona samotná. V komornej atmosfére nitrianskeho Martinusu sa rozrozprávala o tom, aká bola editácia tatových poznámok. Hoci Satinský vo svojich cestovných memoároch často používal nie veľmi uhladené, spisovné, ba dokonca až neslušné slová, ktoré sú všetky príznačné pre mnohé dni strávené na často neľahkých cestách, v knihe nájdete ich pôvodnú nezmenenú podobu. To platí aj pre Expedície ako celok. Kniha si tak zachováva svoje originálne čaro, takmer akoby ju priamo pred vami písal sám Július Satinský, spotený a unavený po ďalšej celodennej túre. „Tato písal v rôznych stavoch triezvosti,“ prezradila úsmevne Lucia, keď prišla reč na inventár vecí, ktoré si so sebou Satinský aj s priateľmi brávali na cesty a ktorý je podrobne rozpísaný v denníkoch. Okrem bežných nevyhnutných vecí mal každý člen expedície právo na „niekoľko položiek osobnej potreby“, ktoré zväčša zahŕňali cigarety a „dezinfekciu s príchuťou sliviek“.
O Expedíciách
Kniha zachytáva túry, ktoré sa uskutočnili medzi rokmi 1973 až 1982. Tieto cesty Satinský nepodnikal sám, ale so svojimi dobrými priateľmi – Vladom Bednárom, Tomášom Janovicom, Karolom Mičietom a Petrom Oravcom. Zväzok dopĺňajú bohaté autentické denníkové ilustrácie, pohľadnice, fotografie z ciest či fotokópie máp, zachytávajúcich trasy Satinského ciest. Vďaka tomu, že si svoje poznatky zapisoval skutočne starostlivo, v texte nájdete presné údaje o počte prejdených kilometrov, či dokonca aj informácie o tom, za koľko hodín ich cestovatelia zvládli.
Nad polemikou názvu knihy sa Lucia Satinská neubránila úsmevu. „Myslím, že spoločný názov všetkých ciest vznikol z akejsi hravosti ich účastníkov. Chceli objavovať Slovensko novými očami.“ Jednotlivé expedície mali vlastné mená, ktoré vznikli z rôznych prezývok a pomenovaní. Motív väzby, v ktorej sa kniha nachádza, je takmer identický s motívom prebalov jednotlivých denníkov, čo celému dielu dodáva ešte väčšie čaro a vám pocit, akoby ste v rukách držali originál Satinského zápiskov.
„Vnímala som ho viac ako spisovateľa než ako herca“
Lucia Satinská sa aj so svojou mamou nevyhýbali ani témam, ktoré sa priamo dotýkali zosnulého umelca. Práve naopak. Majú na neho plno krásnych spomienok. „Hoci sa tato v Expedíciách občas vyjadroval expresívnejšie, staral sa o to, aby sme my ako deti nenadávali,“ rozvádza Lucia svoje detstvo s bratom Jánom. „Zaviedol pokutový systém za každú nadávku. Za tie menšie sa platili napríklad dve koruny, za tie väčšie aj päť. Na stenu zasa zavesil veľkú tabuľu, v ktorej sme mali každý svoje meno aj spolu so zoznamom rôznych nadávok. Vďaka nemu sme sa dozvedeli aj tie, ktoré sme predtým vôbec nepoznali,“ komentuje ďalej humorné počínanie svojho otca. „Paradoxne si tým systémom zavaril najmä on sám, pretože sme mali uši všade a starostlivo sme sledovali, či nenadáva a keď sme ho náhodou načapali, musel zaplatiť pokutu.“ Na otázku, ako súrodenci znášali Satinského popularitu, mala Lucia zasa humornú odpoveď. „Ako malá som chcela predávať otcove autogramy, ale keďže on ich dával zadarmo, nedarilo sa mi to. Neskôr, v puberte, sme sa už snažili od tata odpútať.“ Napriek tomu, že väčšina Slovákov pozná Júliusa Satinského ako skvelého herca, Lucia ho vždy vnímala najmä ako človeka s perom v ruke. „On sám sa viac považoval za spisovateľa,“ dodáva.
O tatovi
So skutočnosťou, že k nim domov často chodievali známe osobnosti, sa Lucia aj s bratom museli vyrovnávať už odmalička. „Otec sa aj so svojím najlepším priateľom, Milanom Lasicom, často zatvárali do pracovne, z ktorej sa potom ozýval hurónsky smiech. Boli sme, pravdaže, zvedaví, ale mama nám tam nedovolila ísť. Vravela, že otec pracuje. Veľmi som vtedy žiarlila a na dvere do mojej izby som vylepila plagát s nápisom: Milanovi Lasicovi vstup zakázaný. Tato sa za to nahneval. Vysvetlil mi, že Milan je jeho najlepší priateľ a spýtal sa ma, akoby sa mne páčilo, keby si on vylepil na dvere nápis, zakazujúci vstup mojim kamarátom.“ Hoci priatelia, ktorí Satinského navštevovali, boli verejne známymi osobnosťami, Lucia ich aj s bratom poznali najmä z osobných stretnutí, pretože televíziu veľmi nesledovali.
Lucia Satinská však nebola jedinou osobou, ktorá vedela odpovedať na zvedavé postrehy a do besedy sa zapojila aj manželka J. Satinského, Viera Satinská, s odpoveďou na otázku, skade sa nabralo pomenovanie „čučoriedka“, a teda aj názov rovnomennej knihy. „Július delil ženy do niekoľkých kategórií. Prvou boli čučoriedky, čiže mladé dievčatá, druhou boli medúzy, ktoré už tak veľmi neobľuboval, treťou zasa staré praženice a do štvrtej kategórie patrili staré múdre ženy. Nazýval ich neskorými jabĺčkami a veľmi rád sa s nimi zhováral. Spolu s čučoriedkami ich mal najradšej. A prečo nazýval mladé dievčatá práve čučoriedkami? Myslím, že asi kvôli tej sviežosti a sladkosti, ktoré z toho slova cítiť. Hodilo sa mu to.“
Hoci to znie možno neuveriteľne, mnoho ľudí nabádalo Júliusa Satinského k tomu, aby kandidoval na prezidentský post. „On to však vždy odmietal. Svoje stanovisko zdôvodňoval dvomi argumentmi – prvým bolo to, že mama sa nerada fotí a druhým, že bratislavský hrad je nevykúriteľný, a teda že by nám tam bola zima,“ vysvetľuje opäť jeho dcéra Lucia. Pravdepodobne sa však všetci zhodneme, že Satinského miesto nebolo v politike. Vždy bolo a vždy bude v našich srdciach – v srdciach tých, pre ktorých bol Július Satinský národným umelcom a obdivuhodným človekom.
autor: Mário Lorenc, Marek Čabák
foto: sme.sk, pravda.sk
