Peter Krištúfek: „Je to ako letieť obrovskou rýchlosťou z kopca“

Peter KrištúfekPatrí k jedným zo súčasných autorov. V jeho poviedkach počítajte s experimentovaním s kompozíciou a témou. Zameriava sa na detail a určitú bizarnosť situácií a postáv. Okrem toho je aj režisér, scenárista. Jeho posledný film Viditeľný svet mal tento rok premiéru na MFF Karlové Vary. Peter Krištúfek.

ČÍTAJTE AJ: Viditeľný svet s neviditeľným scenárom

Ty a vysokoškolské časy…

Škola (a ani tá vysoká) nie je práve moja šálka kávy. Predtým, ako som vyštudoval VŠMU, som študoval dva roky biológiu na Prírodovedeckej fakulte – obe školy boli fajn, ale ja potrebujem svoj vlastný režim a svoju vlastnú slobodu. Nemám rád, keď sa musím niekomu zodpovedať a plniť nezmyselné úlohy. Okrem toho som introvert, ktorý neholduje rozsiahlemu spoločenskému životu, na internáty som chodil málo, na brigády rovnako. Vždy som sa odlišoval a stál som tak nejako bokom, takže som vlastne rád, že tie školy už skončili.

Kedy si začal písať? Čo ťa inšpirovalo k písaniu?

Písať som začal pomerne neskoro a veľmi ma to uchvátilo. Najmä tá možnosť beztrestne žiť životy iných ľudí a vytvárať si vlastný svet. V podstate ma k tomu doviedlo na jednej strane štúdium réžie, pretože pedagógovia nás podnecovali, aby sme si sami písali scenáre, no a druhým podnetom bola určite súťaž Poviedka. Človek je súťaživý tvor – a veľmi sa mi páčila aj možnosť, že ak sa to nepodarí, nikto sa to nedozvie. Ale podarilo sa. Trikrát.

Máš nejaké autorské vzory?

V podstate o tejto téme rád rozprávam tak, že existuje viacero kníh, pri ktorých ľutujem, že som ich nenapísal ja sám. Patrí k nim napríklad Grassov Plechový bubienok, viaceré Nabokovove knihy, Láskavé bohyne Johnatana Littela, Beckettove krátke texty, ale aj taká menej „intelektuálna” literatúra ako je Remarquov Čierny obelisk alebo knihy Phillipa K. Dicka. Nemôžem povedať, že sú to moje vzory. Len obdivujem, ako ich autori dokážu pracovať so slovami a príbehom.

Tvoj prvý román – Šepkár – bol za Slovensko nominovaný na Cenu európskej knihy Prix du livre Européen: Ako si to vnímal – ako autor vôbec svojho prvého románu?

Samozrejme, potešilo ma to, rovnako ako americká antológia, v ktorej sa objavil úryvok z neho ako ukážka súčasnej európskej prózy. Hoci na rozdiel od niektorých mojich kolegov, mňa uspokojuje predovšetkým písanie samo osebe – ako činnosť. Šepkár bol môj prvý román, takže ma to utvrdilo v presvedčení, že zrejme viem dať dohromady ucelený príbeh na tristo stranách. Ale nemyslím si, že román je „viac” ako dobrá poviedka. Poviedka je veľmi zaujímavý útvar a autori i čitatelia ho často neprávom podceňujú. Šepkár je satirický román a má tému, ktorá je silnou súčasťou nášho života. Dodnes mám naň množstvo ohlasov. Potom si ľudia kúpia Blížencov a protinožcov a chcú sa rovnako zabávať – a pýtajú sa ma – Prečo zrazu toľko smútku? Nuž, treba sa s tým zmieriť, som aj takýto. Hoci v Blížencoch je tiež dosť humoru, len nie je taký viditeľný. Hlavne si musím dať pozor, aby som pod týmto vplyvom nenapísal druhého Šepkára.

Peter Krištúfek

Román Šepkár je špecifický v tvojej tvorbe tým, že satiricky vykresľuješ svet politiky. V poviedkach skôr rezonujú bežní ľudia. Odkiaľ čerpáš inšpiráciu?

Rád pozorujem, zapisujem si útržky dialógov, bizarné situácie, zvláštne vety… A z toho sa potom často odvinie celý príbeh. Často tomu napomáha aj určitý stav, v ktorom píšem. Napríklad Šepkára som písal v stave zúrivosti nad situáciou v politike, v médiách a v reklame. Tá zúrivosť, mimochodom, trvá dodnes.

Nepozoruje náhodou aj Oliver okolie v tvojom filme Viditeľný svet?

To je pravda. Ale tá postava nie som ja, hoci by sa to mohlo ponúkať. To sa týka aj mojich textov písaných v prvej osobe. Jasné, že tam niekde som, ale viem sa veľmi dobre skryť.

Okrem spisovateľskej činnosti sa aktívne venuješ aj režírovaniu filmov. A tvoje poviedky mi občas pripadajú ako krátke filmové sekvencie. Má to s tvojou filmovou tvorbou aj niečo spoločné?

Každého do istej miery ovplyvňuje jeho povolanie a v mojich poviedkach je určite veľa situácií súvisiacich s vizuálnym vnemom.  Ale významnejším spôsobom sa moja filmárska skúsenosť podľa mňa prejavuje predovšetkým v Blížencoch a protinožcoch, pretože jednotlivé príbehové línie sú medzi sebou prestrihávané a dávkované ako vo filme, ktorý je na pomedzí dokumentu a hraného filmu. Tak som to písal a toto som chcel dosiahnuť.

Dlhá krátka noc – prvý celovečerný film – by sa v súčasnosti mohol porovnávať s inými poviedkovými filmami ako ´Paris´ alebo ´New York I Love you´… Plánuješ v tomto trende nakrútiť aj niečo v budúcnosti?

V Dlhej krátkej noci sa prelínajú rozličné mestské výjavy, ktoré môžu pôsobiť ako poviedky. Veľmi ma zaujíma mestské prostredie, takže v tom plánujem pokračovať. Istým znamením je napríklad film Viditeľný svet a aj ďalší, ku ktorému práve píšem scenár. Filmy, ktoré spomínaš, sa mi veľmi páčia, pretože v krátkych útržkoch reality sa v nich dá postihnúť mesto ako celok. A Bratislava ma zaujíma, hoci som si k nej dlho musel hľadať vzťah – aj keď som sa tu narodil. Takže, možno raz…

Peter KrištúfekOliver v tvojom najnovšom filme dosť prekračuje hranice morálky. Musí človek prekročiť pravidlá, aby niečo dosiahol?

Ten film je štúdia určitého charakteru a určitého správania, ktoré ma zaujímalo. A chcel som ho doviesť do všetkých dôsledkov. Ostatné je interpretácia každého diváka. A je zaujímavé, že niektorí hovoria, že je to moralistický film – to ale vôbec nebolo mojím zámerom. Osobne si myslím, že v bežnom živote by človek nemal prekračovať isté morálne pravidlá, ale kde sú ich hranice – to je téma na dlhšiu diskusiu. Celkovo mám veľmi rád výrok, že Moja sloboda končí tam, kde začína tvoja a od toho sa pre mňa odvíja všetko. Na druhej strane – aby človek niečo dosiahol v umení, je skvelé, keď neustále prekračuje skostnatené pravidlá všeobecného vkusu, módnych požiadaviek, trendových tém a predstáv filmových a literárnych teoretikov, ktorí autora s veľkou obľubou vysušia a vypreparujú, zavesia si ho do skrine. Asi by neprežili, keby im niečo narušilo ich systém. Tieto pravidlá je nutné prekračovať, posúvať hranice tém a ich stvárnenia.

„Máte pocit, že vás niekto sleduje?” píše sa v obsahu filmu (zdroj: csfd.cz). Má človek ešte v tejto dobe súkromie?

V súčasnej dobe nás stále niekto „sleduje”. Priniesol to mestský život, televízia, bulvár, internet, facebook, reklama… Súkromie existuje, ale musíme si ho dobre strážiť, pretože príliš veľa ľudí si myslí, že má právo doň zasahovať. Niežeby to tak nebolo aj v minulosti, dnes však na to existuje oveľa viac nástrojov a príležitostí. Súkromie je azyl, posvätná vec. Pre mňa je to jedna z najdôležitejších vecí v živote.

Oliver chce získať pocit rodinného šťastia za  pomerne krátku dobu. Teda ho chce akoby hneď, tu a teraz. Môže to svedčiť o rýchlosti tejto doby?

Princíp postavy Olivera veľmi dobre vystihol Ivan Trojan v jednej z našich prvých debát o filme. Oliverov psychický vývin akoby zaviazol kdesi v jeho komplikovanom detstve – a preto má pocit, že si môže veci len tak jednoducho privlastniť, ako malé dieťa na pieskovisku lopatku a kýblik svojho kamaráta. Čiže – keď sa mu páči rodinné šťastie druhých ľudí – snaží sa ho, veľmi inštrumentálne, získať. Ale v širšom kontexte to určite svedčí aj o rýchlosti našej doby – často sa správame ako konzumenti, ktorí chcú mať všetko v instantnej podobe. Rozpustíš a vypiješ. Aj takú zvláštnu vec ako sú napríklad vzťahy alebo láska.

Čo sa ti lepšie robí: píše alebo točí filmy?

Oboje je dosť ťažké a náročné. Predovšetkým na čas a sústredenie. Ale keď to v jednej chvíli ide – je to ako letieť obrovskou rýchlosťou z kopca. A za ten pocit to stojí. Bohužiaľ, nemôžem povedať, že by sa to stávalo každý deň. Niektoré dni sú lepšie  ako tie ostatné. Patrilo by sa povedať, že nakrúcanie je ťažšie, lebo treba zladiť množstvo ľudí a presvedčiť ich, aby realizovali moju predstavu – ale ak stretnete takých, s ktorými si výborne rozumiete, ako sa to stalo napríklad mne s Ivanom Trojanom a kameramanom Martinom Štrbom pri Viditeľnom svete, môže to byť veľká radosť. Písanie je zradné práve v tej osamelosti. Téma ľahko môže vykĺznuť z rúk. Preto mám niekoľko „referenčných osôb”, ktorým dávam čítať verzie rukopisu a rozprávame sa o tom.

ČÍTAJTE AJ: Viditeľný svet s neviditeľným scenárom

autorka článku: Lucia Holienčinová
autori fotografií: Katarína Hlinčíková, Norbert Hudec

Zdieľajte článok

Komentáre:

One thought on “Peter Krištúfek: „Je to ako letieť obrovskou rýchlosťou z kopca“

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.