Košický rodák, básnik, esejista, prekladateľ, textár, prozaik a dramaturg. Na Univerzite Komenského v Bratislave vyštudoval kombináciu ruština – slovenčina. Ako redaktor pracoval v Mladej tvorbe, v Slovenských pohľadoch a v týždenníku Dominofórum. Preložil množstvo ruských a nemeckých literárnych diel a stal sa autorom textov piesní viacerých slovenských interpretov. Ján Štrasser, majster interview.
V roku 2005 vyšla Jánovi Štrasserovi kniha rozhovorov s Milanom Lasicom – Milan Lasica, Lenže ja som iba komik a o päť rokov neskôr aj Rok Lasicu. Medzitým Štrasser vyspovedal Mariána Labudu, Tomáša Janovica, Kamila Peteraja, Ladislava Chudíka, Stana Dančiaka i Milana Kňažka. Pánsku zostavu dopĺňa aj jedna výnimočná dáma – herečka Zdena Studenková. V súčasnosti sa tento okruh dám rozšíril. Vydavateľstvo Forza Music vydalo jubilejnú desiatu knihu rozhovorov pod názvom Tri – Rozhovory s Adelou Banášovou, Adrianou Kučerovou a Petrou Polnišovou. A tak aj nám Ján Štrasser odpovedal na niekoľko „začiatočníckych” otázok.
Čo vám najviac utkvelo v pamäti z rokov strávených v škole?
To by bolo asi dlhé rozprávanie. V materskej škole som prežil necelý jeden deň, mama hovorila, že som tak strašne reval, že ma museli vziať domov a viac ma tam nedávali.
Základná škola – tam som napísal svoje prvé básničky, tak trošku aj z trucu. Vtedy sa na školách organizovala STM (Súťaž tvorivosti mládeže) a každý jeden žiak sa musel povinne naučiť naspamäť báseň. Mne sa nechcelo učiť a pretože okrem recitovania bola aj kategória vlastná tvorba, napísal som si dve vlastné básne. Keďže som ich v triede napísal len ja, vyhral som triedne kolo a postúpil do školského. Tak som súťažil opäť sám, tak som vyhral a postúpil do okresného kola. Aj tam som bol s vlastnou tvorbou sám, takže aj to som vyhral. Vidíte, ako ľahko sa vyhráva, keď človek súťaží sám?
Stredná škola bola zaujímavá tým, že som chodil na strojnícku priemyslovku, ale bavila ma najmä literatúra. Bol som na tej škole tak trochu biela vrana. Ale škola to bola dobrá, naučila ma samostatne pracovať. Zásluhu na mojom neskoršom smerovaní mal najmä môj profesor slovenčiny Štefan Koperdan. Takže som strojarinu zavesil na klinec a šiel som z Košíc do Bratislavy študovať na Filozofickú fakultu UK ruštinu a slovenčinu. A keďže som študoval v jedinečných šesťdesiatych rokoch, ktoré, ako hovorieva Milan Lasica, boli lepšie ako päťdesiate a lepšie ako sedemdesiate, vpadol som až po uši do vtedajšieho pestrého a kypiaceho literárneho a vôbec umeleckého života. Bolo to super.
Aké boli vaše novinárske začiatky?
Nemám novinárske začiatky, novinárom v pravom zmysle slova som nikdy nebol – bol som redaktorom a literárnym kritikom. A tie začiatky boli (aspoň pre mňa) doslova úžasné, už ako poslucháč prvého ročníka som sa dostal ako asistent, čiže dievča pre všetko, do prestížneho literárneho časopisu Slovenské pohľady. Vyše roka som chodil viac do redakcie Slovenských pohľadov na Štúrovej ulici, na prvé poschodie (na prízemí bol Kultúrny život), než na fakultu. Čítal som korektúry, robil poslíčka, chodil po cigarety. Rád. Veľmi rád. Dostával som za to štyristo korún mesačne. Brutto. To bol vtedy pre študenta veľký peniaz. Hustá fazuľová polievka v Klube výtvarníkov stála päť korún. Za stovku sa dal nájsť slušný privát. Ale iné bolo dôležité. Mohol som sa vyskytovať v prítomnosti Milana Hamadu, Stanislava Šmatláka, Oskára Čepana, Vladimíra Petríka, Júliusa Nogeho, Milana Šútovca, Júliusa Vanoviča, Pavla Vilikovského, Karola Wlachovského… Smel som počúvať, smel som sa s nimi rozprávať, smel som s nimi chodiť na obedy do Krymu, smel som napísať a uverejniť svoje prvé recenzie… Bol som pri tom, keď do redakcie prichádzali Alexander Matuška, Mikuláš Bakoš, Ján Smrek, Peter Karvaš, Ján Kostra… Aj Václav Havel a Jan Nedvěd s petíciou za obnovenie časopisu Tvář. Ale toto všetko si pre vašu generáciu už žiada vysvetlivky, takže lepšie sa o tom rozpráva na besedách, než v časopise. Takže už len poviem, že nie prvý raz parafrázujem názov jednej knihy Roberta Fulguma Všetko, čo v živote potrebujem vedieť, som sa naučil v materskej škôlke na – Všetko, čo potrebujem vedieť o robení literárneho časopisu, som sa naučil v Slovenských pohľadoch v roku 1965. O rok neskôr, na jeseň 1966, som nastúpil ako redaktor do literárneho časopisu Mladá tvorba.
O možnostiach dnešných začínajúcich žurnalistov toho z praktickej stránky veľa neviem. No jedno viem presne – majú slobodu, a to je podstatné. Ak je sloboda, možnosti sú obmedzené jedine obmedzenosťou toho-ktorého človeka.
Považujete sa viac za spisovateľa, básnika, novinára alebo prekladateľa?
Pokladám sa za to, čo práve robím. V tomto čase najmä prekladám, tak asi za prekladateľa. Ale píšem aj stĺpčeky do SME, tak asi aj za publicistu. Sem-tam sa pritrafí aj báseň… Ono to vyzerá, že keď človek robí veľa vecí naraz, nič nerobí poriadne, ale ja ich nerobím naraz, mňa jednoducho baví striedať druhy (nie družky!) a žánre.
Kniha Tri – Rozhovory s Adelou Banášovou, Adrianou Kučerovou a Petrou Polnišovou je vašou desiatou publikáciou na tému rozhovory so slávnymi osobnosťami. Je táto kniha niečím podstatným odlišná ako tie doterajšie?
Tá kniha sa odlišuje od mojich ostatných jedine tým, že sú to tri menšie knihy rozhovorov v jednej väčšej. Tú koncepciu „tri v jednej” som zvolil preto, že na hrubú knihu rozhovorov tridsaťročný človek jednoducho nemá dosť životného materiálu. Ale pre mňa bolo podstatné, aby tie dámy hovorili o tom, čo si myslia o tomto svete a svojom „účinkovaní” v ňom. A v tomto ohľade som si vybral presne a môžem len zopakovať to, čo som napísal do úvodu knihy Tri: „Všetky tri patria k špičke v profesii, ktorú vykonávajú, všetky tri sú veľmi bystré, nadpriemerne inteligentné a schopné uvažovať o sebe, o svojej práci a o živote, ktorý žijú, s výnimočnou dávkou empatie, sebareflexie a humoru.”
Po množstve položených otázok osobnostiam spoločenského života, stane sa vám, že vás ešte niečo prekvapí?
Pokiaľ ide o rozhovory – to nie je o tom, či ma niečo prekvapí, alebo nie. Každý môj „respondent” (neznášam to slovo, ale lepšie mi neprichádza na um) je osobnosťou v každom zmysle tohto slova – v živote, v profesii, v spoločenskom prostredí… A ako osobnosť je svojský a neopakovateľný. Otázky, ktoré im kladiem, sú skôr motiváciou k tomu, aby sa rozhovorili. Rozprávame sa dlho a dôkladne, za každou knihou je niekoľko desiatok hodín rozhovorov. Z toho vznikne „hrubý” materiál a ja potom trpezlivo tú knižku rozhovorov doslova píšem, akoby som písal dialógy divadelnej hry. Len tak môže vzniknúť čosi, čo je autentické a zároveň aj literárne, lebo to, čo robím, je žáner literárneho rozhovoru. Samozrejme, ten, s kým sa rozprávam, to autorizuje, musí sa s tým stotožniť a táto fáza záverečného pilovania knižky je azda najdôležitejšia. Takže: každý z ľudí, s ktorými sa zhováram, ma vždy prekvapí tým, aký je.
Spomínate si na nejaký moment vo vašej kariére, kedy ste si povedali: „Keby som bol toto vedel skôr, boli by veci jednoduchšie.”?
Silná otázka, slabá odpoveď. Hrabem sa v pamäti, iste, v parciálnych záležitostiach by sa dalo povedať, že mať viac informácií, konal by som asi inak. Ale v zásade nie, nemyslím si, že by som sa mal zhrýzať, že som sa v nejakej zlomovej situácii zle rozhodol. A keby aj, čo už to dnes môže zmeniť na mojom živote?
autorka článku: Alžbeta Pavlovičová
zdroj fotografií: aktuality.sk
