Prvýkrát som ho stretla na festivale Divadelná Nitra. Vedela som, že patrí k najuznávanejším súčasným spisovateľom. Jeho knihy boli preložené do viacerých jazykov a hrávajú sa v divadlách. Michal Hvorecký, absolvent estetiky na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre.
Ako si spomínaš na svoje vysokoškolské časy a študentský život?
Na vysokú školu som šiel neskôr ako moji rovesníci, pretože som na to potreboval dozrieť. Mal som dosť divokú pubertu a nebol som pripravený ísť v devätnástich na výšku. Ja som nikdy nebol zástanca takej klasickej slovenskej cesty: základná škola – stredná – vysoká – a do života. Pred univerzitou som vystriedal množstvo povolaní. Bol som pomocný kuchár v reštaurácii, robil som aj sekretárku, umýval som riady, predával som v supermarkete, lepil som po meste plagáty pre undergroundový klub… Ešte nedávno som pracoval na dunajských lodiach, aby som sa uživil. Vysoká škola bola oproti tomu úplný raj.
Teda máš rád skôr dobrodružstvo a keď sa veci okolo teba hýbu?
V niektorých obdobiach áno. V lete sa napríklad chystám prejsť kamiónom z Moskvy do Soči s profesionálnou posádkou na rally nazvanej Hodvábna cesta. Tak to bude riadny adrenalín. Ale reportáž o tom vznikne určite až v Bratislave. Na písanie potrebujem ticho, pokoj a samotu.
Čo si študoval na UKF?
Chodil som externe na legendárny ÚLUK, ktorý vrelo odporúčam. Je to podľa mňa najlepšie štúdium estetiky na Slovensku. Je to výrazne semioticky orientované spoznávanie dejín umenia s presahom do praxe. Po depresívnej výučbe literatúry na strednej škole mi tá sloboda interpretácie pripadala ako zázrak. Na hodinách sa tam počúval Moby aj Richard Wagner, čítali sa komiksy aj Balzac a sledovali sa „béčkové” horory aj Viscontiho klasika. Som rád, že som si vybral práve túto katedru.
Tvoja prvá motivácia písať? Kto alebo čo ťa motivovalo k písaniu?
Prišlo to živelne. Písať som začal ako tínedžer. Určite ma ovplyvnila rodina, z ktorej pochádzam, knihy v našej knižnici, vášeň k čítaniu. Navyše, môj otec a starý otec písali knihy, aj keď odborné, jeden o ekonomike a druhý o informatike, obaja boli profesori. Keď som mal pätnásť, začal som spontánne písať tiež a doteraz som s tým neprestal.
Mal si a máš aj nejaké autorské vzory? Diela, nielen literárne, ktoré ťa nadchli?
Egon Bondy, český prozaik, básnik a filozof, ktorý prežil záver svojho života v Bratislave, kde som ho záverečných jedenásť rokov jeho života poznal. Vďačím mu za veľa.
Vždy si chcel písať alebo si ako malý chlapec sníval aj o iných povolaniach?
Písanie bol môj sen, ktorý sa mi splnil. To si vážim. No veľmi dlho som túžil byť lesníkom. Mal som a stále mám veľmi rád hory a divokú, nedotknutú prírodu. Ako dieťa som celé letá trávil na chalupe v Nízkych Tatrách. Túžil som po tom, že budem v lesoch tráviť celý život, starať sa o zvieratá a stromy. No stal som sa spisovateľom a to je najlepšie povolanie, aké si viem predstaviť. A čo sa týka snov, rád by som sa oženil.
Tvoja poviedka, ktorá sa objavila v zborníku literárnej súťaže Poviedka 96, je preplnená množstvom netradičných obrazov, ktoré na seba logicky nadväzujú. Odkiaľ čerpáš inšpiráciu pre tieto netradičné nápady?
Asi máš na mysli poviedku Slizký mäsožravý mutant zo zamorenej planéty B2.44M, ktorý sa rýchlosťou svetla rúti na citadelu Vládcu hviezd a chce ju zničiť laserkinetickým delom. K tej ma inšpirovala moja vášeň k brakovej literatúre. Jej hrdina zošalie z toľkej triviálnej kultúry a už nepozná rozdiel medzi realitou a umením či počítačovou hrou.
Ako si vnímal to, keď sa tvoj román Plyš dostal na divadelné dosky? Pre autora to musí byť veľká pocta.
Divadelná verzia Plyšu je do istej miery odlišná od románu, pretože ten je skoro celý napísaný vo forme vnútorného monológu. Dokonca pribudli aj nové postavy a príbeh dostal trocha iný rámec. Divadlo je kolektívna práca, veľmi odlišná od prózy. Nie náhodou všetci divadelníci hovoria: mŕtvy autor – dobrý autor. Plyš sa hral aj v Schauspielhause v Hannoveri a priznám sa, tá verzia sa mi páčila viac než bratislavská.
Čomu sa venuješ okrem písania?
Mám veľmi rád hudbu, všelijakú, od opery až po techno. Hudba je popri literatúre moje najmilšie umenie. Veľa čítam a venujem sa svojmu synovi. Každý mesiac píšem stĺpček pre jeden denník a píšem aj pre svoj web hvorecky.sk.
Kde ťa môžu ľudia najbližšie stretnúť?
Teraz si dávam zimnú pauzu až do marca, keď sa začína turné s nemeckým prekladom Dunaja. Čaká ma veľa podujatí v Nemecku a v Rakúsku, možno aj vo Švajčiarsku. Zimu a jar chcem využiť hlavne na písanie a možno koncom roka 2012 vydať knižne nové poviedky. Potom budem určite veľa čítať aj pred domácim publikom. Už sa na to teším.
autorka článku: Lucia Holienčinová
zdroj fotografií: archív Michala Hvoreckého
