Na strednej škole bolo bežným, každodenným javom, že nám profesori (dodnes nechápem, čím si stredoškolský učiteľ vyslúžil toto pomenovanie) tykali a správali sa k nám, napriek prekročenej osemnástke v občianskom, ako k malým sopľavým faganom. Či je ten fagan dobrým, či zlým žiakom, to bolo pre nich úplne nepodstatné.
Vysoká škola je v tomto čiastočne príjemnou zmenou. Profesori, docenti, doktori, magisterky i magistri nám vykajú, pristupujú zdvorilo a väčšina z nich je ochotná. Škoda však, že nie všetci. Často to naoko slušné správanie nie je synonymné pre ľudskosť a slušnosť ako takú, ale až príliš späté s aroganciou a povýšenosťou. „Vysoké školy na Slovensku nemajú úroveň, sú slabé, je to bordel…” takéto, ba aj oveľa dehonestujúcejšie označenia počúvame dennodenne z každej strany pri otázke vysokého školstva v Slovenskej republike. Ja som so školou úplne spokojná. Čudné? Pre mňa ani nie. Samozrejme, vedela by som si predstaviť množstvo inovatívnych riešení – čo zlepšiť, čo zmeniť. My všetci. Iné je však myslieť a iné uviesť do praxe. Vo všeobecnosti platí, že to máme také, aké si to sami spravíme. Škola nám dá toľko, koľko sami chceme prijať, a profesori sú k nám takí, ako my k nim. Alebo?
Začína to byť napínavé. Posledný bod je totiž príliš rozporuplný. Netvrdím, že dnešní študenti, či už denného, alebo externého štúdia, sú samé ambiciózne, chtivé osobnosti, ale aj tí priemerní by zmenili svoj prístup k škole, keby mali na to …podnet? To, že profesor začína i končí svoj predmet vtedy, kedy to vyhovuje jemu, že neprimerane preťažuje študentov, pretože chce, aby na sebe pracovali, je pochopiteľné. Neznamená to však, že je prípustné, či akokoľvek ospravedlniteľné subjektívne hodnotenie skúšky/predmetu, arogancia či ponižovanie. Niektorí profesori totiž namiesto motivácie a priaznivej akademickej atmosféry vytvárajú zo školy nielen strašiaka, ale niečo, prečo prestáva mať zmysel snažiť sa. Mnoho študentov odradí od aktívnej práce nespravodlivé hodnotenie či to, keď má profesor obľúbencov a snahu ostatných prehliada. Ešte horšia situácia nastáva vtedy, keď profesor svojím nadradeným správaním ponižuje študenta a hoci svoju aroganciu obracia na okatú srandu, stáva sa denným/týždenným/blokovým rituálom, ktorý študenta znechutí alebo odradí natoľko, že stráca motiváciu bojovať s učivom, praxou či vlastnými problémami, a začína cítiť odpor alebo stres. Tým sa dostávame priamo k zlomu, kedy škola prestáva plniť svoj účel. Iróniou ostáva výučba etiky na VŠ ako jedného zo základných predmetov k odboru či existencia „asiprenikohoneplatiaceho” etického kódexu vysokých škôl, ktorým by sa mali riadiť tak študenti, ako aj zamestnanci.
Netvrdím, že študenti sú cieľavedomí, ukrivdení ľudia, ktorí žijú len pre školu. Faktom, ostáva, že profesor tu má byť pre nich, nie naopak. Ak je študent slabší, nestíha učivo, nerozumie novej téme, profesor ho má motivovať, ponúknuť mu svoje konzultačné hodiny, nie smiať sa na tom a verejne ho ponižovať v zmysle „zažartujme si”. Škola má predsa obohacovať.
Stojí za to zamyslieť sa nad tým, prečo sčítaný človek s niekoľkými titulmi, ktorý v živote skutočne niečo dokázal a chce to posunúť ďalšej generácii, cíti potrebu niekoho zhadzovať. Cíti sa ohrozený? Nemyslím. Zvyšuje tým vlastnú hodnotu, autoritu pred ostatnými? To platilo na základnej škole, nie na akademickej pôde. Odpoveď som, žiaľ, nenašla a poslať ich k psychológovi? Trúfalé. 🙂 Ostáva nám preto jediné – pracovať na sebe, veriť si, hrať fér a vážiť si profesorov, ktorí za to stoja. Nie je ich tak málo.
autorka článku: Žofia Drugdová
