Nezvyčajná história žiakov jednej triedy. Spolu sa učia, zabávajú, robia neporiadok, prechádzajú do dospelosti. Snívajú, že sa stanú pilotom, lekárkou, filmovou hviezdou. Čítajú „Trilógiu” Sienkiewicza. Chodia na filmy s Chaplinom. Počúvajú jazz. Prečo chalan, ktorý dievčaťu vystrihol z papiera srdce a napísal ľúbostnú báseň, o niekoľko rokov neskôr zviaže kamarátke lanom ruky a vyhráža sa, že keď sa pokúsi utiecť, tak ju zabije? Čo sa deje, že národ, náboženstvo a ideológia sa stali dôležitejšie ako priateľstvo? Kedy v kolegovi zo školskej lavice spoznáte Cudzinca? Čo sa stalo s tou triedou? Príbeh o Poľsku 20. storočia uvedie Staré divadlo Karola Spišáka v Nitre 20. mája o 19:00.
Naša trieda opisuje skutočné udalosti. Susedia upálili za živa susedov. Nahnali ich do drevenej stodoly a stodolu zapálili. Bolo to obdobie nemeckej okupácie. Druhá svetová vojna. Tento zločin však nespáchali nemeckí okupanti, ale miestni obyvatelia. Doteraz sa s tým spoločnosť nevyrovnala a pamäť miestnych radšej nechce pamätať. Dodnes sú diskusie o tomto zločine plné vášní. Kto za to mohol? Fašisti, ktorí mali vyhladenie židovského obyvateľstva v náplni práce? Sovietski okupanti, ktorí do kraja priniesli červený teror, čiže „kultúru” udávania, strachu, a extrémnej nenávisti? Katolícki kňazi, ktorí antisemitizmus v ľuďoch pri každej príležitosti podporovali a živili? Obyčajní ľudia, ktorí sú schopní či už zo strachu, alebo pre pocit krivdy páchať najstrašidelnejšie zločiny?
Treba sa báť? Mohlo by sa čosi podobné odohrať aj dnes? Mohol by spolužiak, s ktorým som sedel v jednej lavici v základnej škole, znásilniť moju ženu, našu spoločnú spolužiačku, potom ju ubiť palicou a hodiť do jamy k ďalším obetiam? Sú podobné veci zakódované v ľudskej povahe? Čo je spúšťačom podobných činov?
Inscenácia Naša trieda bola ocenená cenou diváka na Festivale Sztuk Przyjemnych i Nieprzyjemnteatr na Woliych v Lodži. Ondrej Spišák získal za réžiu cenu Varšavský Félix 2011, ktorú udeľuje divadelná obec.
Teatr Na Woli vo Varšave založil herec Tadeusz Łomnicki v januári roku 1976. Patrí k jednému z najvýznamnejším poľských divadiel. Repertoár tvoria klasické i súčasné tituly, drámy aj komédie, na ktorých spolupracovali režiséri ako Wajda, Kutz, Polański. Od roku 2010 sa riaditeľom Teatru Na Woli stal dramatik, režisér a kritik Tadeusz Słobodzianek.
Názory na predstavenie:
„Z unavených hrdinov sú ľudské vraky a najsilnejším pocitom, okrem pocitu absurdnosti ľudského života, sa stáva pocit prináležania do spoločenstva, do našej triedy: spoločná dobrá i zlá pamäť, história, mýtus. Pochopenie a odpustenie. Bez sentimentality, jednoduché formou – predstavenie Slobodzianka, Spišáka a desiatich , bez výnimky vynikajúcich hercov necháva divákov zdrvených, sediacich v tichu so stisnutými hrdlami.”
/My z naszej klasy, Aneta Kyziol, „Polityka” ,nr 44/2010 /
„Naša trieda rozpráva o tom, že história naslepo, na protiľahlých stranách barikády stavia bývalých priateľov. A raní jedných i druhých. Mladí herci dávajú svojim hrdinom silu a vitalitu, a potom vo chvíli pred našimi očami hasnú, pridusení vedomím toho, čo sa stalo. Všetko sa deje skoro bez scénografie, postačujú najčistejšie ľudské emócie. To ony vlastne budujú príbeh, od ktorého sa nedá odtrhnúť.”
/Jacek Wakar, „Twój styl”, nr 1/01.11/
Trailer k predstaveniu si môžete pozrieť TU.
autor fotografií: Krzysztof Bieliński
