Rozchod Nadera a Simin / Jodaeiye Nader az Simin. Dráma, Irán, 2011, 120 min. Réžia: Asghar Farhadi. Hrajú: Peyman Moaadi, Leila Hatami, Sareh Bayat, Shahab Hosseini, Merila Zare’i, Sarina Farhadi
V nábožensky liberálnej a slobodnej Európe si už pomaly nevieme predstaviť, že by naše základné ľudské práva (alebo aspoň tie ženské) neboli dodržiavané. Napriek tomu sa mnohé, najmä islamské krajiny neustále podriaďujú ortodoxným, prehnane konzervatívnym pravidlám svojej viery. Iránsky film Rozchod Nadera a Simin vynikajúcim spôsobom rozpráva práve o týchto problémoch bez toho, aby priamo kritizoval ich právny systém alebo náboženstvo, no dej poukazuje na mnohé.
Snímka začína súdnym pojednávaním, na ktorom sa manželia Nader a Simin snažia vysvetliť svoje dôvody, nutné k rozvodu. Simin je emancipovaná žena, ktorá chce svojej dcére Termeh zaistiť lepšiu budúcnosť, a preto chce odísť do zahraničia. Nader však odmieta opustiť svojho otca, trpiaceho Alzheimerovou chorobou. Keďže Nader nie je žiaden tyran a despota, súd považuje návrh na rozvod za neopodstatnený. Simin od neho odíde k svojim rodičom, no Termeh odmieta ísť s matkou v nádeji, že keď zostane s otcom, zase sa k nim vráti. Nader je tak postavený do ťažkej pozície, keď sa musí starať sám o dcéru a otca. Najme si opatrovateľku pani Razieh, ktorá musí dochádzať aj so svojou malou dcérou Somayeh. O novom mieste však nepovie nezamestnanému manželovi Hodjatovi.
Spočiatku by sa mohlo zdať, že Rozchod Nadera a Simin je typickým vzťahovým filmom s bežnými manželskými problémami, ktorým musí denne čeliť každý. Postupne sa však z neho vykľuje dusná, znepokojujúca dráma s právnym podtónom a udalosťami, ktoré presne poukazujú na odlišné morálne i kultúrne vzorce Iránu. V európskom alebo americkom uvoľnenom myslení by tieto problémy pôsobili banálne, úsmevne a tvorcovia by im určite dodali punc spontánnej tragikomédie. Irán je tu vykreslený ako pomerne slobodná krajina, muži nie sú násilnícki, ženy (napriek obmedzeným právam) vedia vyjadrovať svoj názor, sudcovia sa správajú racionálne. No aj navonok triviálne starosti tu majú na život obyčajných ľudí priam fatálne dôsledky.
Film zvykne vybočiť z našich bežných štandardov a núti k zamysleniu sa nad vzájomne prelínanými osudmi postáv, ktoré sú natoľko zamotané, že má divák problém držať palce „tej správnej strane”. Každá postava si totiž prechádza určitým peklom, musí znášať údely neľahkého života, a tak je pre diváka pomerne ťažké sympatizovať len s jednou postavou. Simin túži po tom začať nový život v inej krajine, Nader sa ocitá uprostred dvoch strán, no nemôže opustiť chorého otca, Termeh hľadá spôsoby, ako znovu udobriť svojich rodičov, Razieh sa necíti v pozícií opatrovateľky dobre a dostáva sa do konfrontácie so starostlivosťou o chorého starca a jej náboženským vyznaním (môže vyzliecť starého človeka, ktorý sa pomočil?), Hodjat, jej manžel, má zas neustále potýčky so zákonom.
Rozchod Nadera a Simin si zaslúži divácku pozornosť už len z toho dôvodu, že civilnou formou podáva svedectvo o odlišných právnych, morálnych, kultúrnych a náboženských hodnotách jednej z islamských krajín, ktorá však zďaleka nie je tak zaostalá, ako by si niekto mohol myslieť. Hoci v krajine nastáva mierna liberalizácia, stále v otázkach ženských práv nedosahuje progres západných krajín. Film rieši tie isté manželské a rodinné problémy, ako ktokoľvek na svete, len je zaaranžovaný do exotického prostredia radikálnejšej kultúry. Emocionálne diváka zasiahne a rozhorčí, ale pritom je kruto realistický.
Zostáva záhadou, ako sa film, zaoberajúci sa vážnymi otázkami iránskeho života, dostal za hranice tejto krajiny a môže byť prístupný širokej verejnosti. Treba však podotknúť, že natáčanie bolo na 10 dní pozastavené ministerstvom kultúry po tom, čo režisér snímky Asghar Farhadi vystúpil na miestnom filmovom festivale a podporil iránskych filmárov, ktorí mali v tom čase zakázanú činnosť – uväznený Jafar Panahi či Bahman Ghobadi.
Od svojho uvedenia snímka na festivaloch zozbierala množstvo cien vrátane Zlatého medveďa za najlepší film na Berlinale a prestížneho Oscara za najlepší cudzojazyčný film.
autorka článku: Mária Pánisová
zdroj fotografií: findanyfilm.com
