Buďte milí, stojí to za to

V zime nás hnevajú cestári, v lete mestská hromadná doprava bez klimatizácie, na jeseň nám prekáža nevyzbierané lístie. Keď nám vyhovuje počasie, prekážajú nám rady v obchode, drahé faktúry od mobilného operátora či nepríjemní vrátnici v práci. Kde je problém?

Vždy som sa mračila na spotených ľudí v autobuse, ktorí postávali v strede uličky a nedalo sa okolo nich prejsť. Keď som však moju nadutú tvár vystavovala svetu každý deň, povedala som si, že to musí skončiť.

Začať treba od seba

Nedarilo sa mi to. Išlo to veľmi ťažko. Akonáhle som zbadala ufrflanú predavačku za pultom nášho supermarketu, celú cestu domov som na ňu nadávala. Presnejšie, ešte u nás v obývačke som mame húževnato rozprávala príbeh o nepríjemnej panej. Celé sa to zvrtlo, keď v hlavnom meste nasnežilo, len ťažko som sa dostala k babke, ktorá býva v odľahlej časti Bratislavy, a tá zas, spolu so všetkými dôchodcami z miestneho starobinca, sa nemohla dostať už vôbec nikam. Zdvihla som telefón a pokúšala sa spojiť s cestármi. Telefonovala som s Dopravným podnikom, s Magistrátom hlavného mesta SR Bratislavy, s úsekom pre mestskú časť Nové Mesto a nakoniec som mala na druhom konci linky milého račkujúceho pána, ktorý sa bál. Vedela som, prečo. Veď kto by mal pre cestárov v hustom snežení milého slova?

„Dobrý deň, moje meno je Petra a nechcem Vám nadávať. Chcem Vás pekne poprosiť, či sa neviete s pluhom dostať na Kramáre, na Rozvodnú, je tam domov dôchodcov, denný stacionár a nikto z tých starkých sa nevie dostať ani k autu, kam si po nich prídu príbuzní,“ opísala som svoju situáciu. „Mladá pani, viete, dnes tam bolo naše auto, ale keďže tá cestá je priveľmi úzka a na krajoch vozovky stoja autá, náš pluh by tade neprešiel. Len by narobil škodu na odparkovaných autách. Ale ja to tu skúsim poznačiť pre kolegu na zajtra a keď doobeda budú autá preč, skúsime sa tam prísť pozrieť ešte raz. Vy ste taká dobrá, ja sa Vás už vôbec nebojím, nikto na mňa nebol milý,“ rozhovoril sa ostýchavý pán. „Veľmi pekne Vám ďakujem za všetko,“ šťastná som položila. Na druhý deň som z okna u babky videla pluh, ktorý sa rútil strmou úzkou uličkou. Neraz zapadol, cestári si ho sami vytláčali, ale sneh poctivo odhrnuli. Volala som tam ešte raz a poďakovala sa. Neviem, ako tieto veci riešia na Orave, na Kysuciach alebo v iných hornatých častiach Slovenska. Asi sú už zvyknutí, majú doma nakúpené špeciálne zariadenia, netuším. Ale viem, že Bratislavčania sa stávajú na pár dní tými najodpornejšími ľuďmi na svete, keď „nakydá.“

Len na začiatku

Prípadom s cestármi to celé len začalo. Nie, nezačnem písať motivačnú literatúru a nebudem ľudí poučovať o tom, ako sa majú správať. Popri mojom „experimente“ sa mi prihodilo všeličo. Ľudia neboli napriek všetkej mojej snahe príjemní a bolo takých dosť. Napriek tomu viem, že keď sa zajtra ráno vyberiem do potravín, bude tam tá istá odporná predavačka, ktorá si bude hrešiť popod nos počas celého blokovania nákupu. Ale ja už nebudem tá istá. Budem milá, aspoň to s ňou skúsim. Keď to nevyjde, posťažujem sa zas mame, minimálne budeme mať o čom hovoriť pri raňajkách.

autorka článku: Petra Böhmerová

Zdieľajte článok

Komentáre:

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.