Bola raz jedna školská kuchyňa, a tak sa tá príhoda začína. Varilo sa, nevarilo, hodovalo, hladovalo, študentstvo sa stravovalo. Relatívne. V nasledujúcich skutočných príbehoch s fiktívnymi menami postáv to pochopíte.
Študent Jakub je typický chalan. Uprednostňuje konzumáciu jedla v stravovacích jednotkách, než by si mal niečo sám ukuchtiť. Veď ani nemá kde, keďže tá dvojplatnička na internáte má už len symbolickú funkciu. A tak je pre neho praktickejšie vybehnúť si počas obednej prestávky do jednej z našich univerzitných jedální. Obzvlášť v utorky to tam má rád. Vtedy tam chodí tá krásna blondínka. Volá sa Hanka, to si už zistil. Čaká v rade študentov a netrpezlivo sa otáča, či ju nezazrie. Nasledovaný spolužiakmi pomaly prechádza cez celú jedáleň a skenuje každý stôl. Keď ju zbadá, poteší sa. Strategicky sa usádza tak, aby mal na ňu dobrý výhľad. Už dávno mu padla do oka. Dnes ale asi nemá dobrú náladu, lebo nahnevane zabodáva vidličku do jedla.
Dvadsať minút predtým. Hanka s Luciou sa ponáhľajú na druhú budovu, kde im pokračuje vyučovanie. Tieto večné presuny ich nebavia. Vonku je tak krásne, jar je za dverami. Najradšej by nikam nešli. Od pol ôsmej mali toho už dosť. Navyše, v žalúdku im vyhrávajú muzikanti. Patrilo by sa zjesť niečo teplé.
„Dáme si aspoň minútku, čo ty na to?” navrhne Lucia.
„Súhlas! Dúfam, že bude niečo fajn na výber.”
Nabehnú k terminálu, navolia si jedlo a postavia sa do fronty hladošov. Hanka prikladá ISIC a zasvieti číslo deväť.
„Ale my to nemáme nachystané!” ozve sa nepríjemný hlas spoza pultu: „Vy ste dnes prvá, čo to chce! Budete si musieť počkať tridsať minút.”
„Akých tridsať minút? Ja na to nemám čas, musím ísť na hodinu. Veď sa to volá minútka, nie?” ohradí sa študentka.
„Ja za to nemôžem!”
„A vari ja áno? Som jednoducho hladná. Okej. Tak mi dajte teda niečo iné – hocičo. Prosím,” doplní na záver Hanka. Nakoniec si vyberie jedlo, aj keď nie úplne podľa jej chuti, a odchádza. Lucka prikladá kartu a obáva sa, čo bude nasledovať.
„A ďalšia taká! To bude až za dvadsať minút hotové.”
„Ja… ja si dám teda to isté, keď nie je deviatka,” hovorí opatrne Lucka. Berie si k tomu aj šalát a chce sa posunúť ďalej.
„No tak toto nie, slečna! Ten šalát k tomu jedlu nepatrí. To sa k sebe ani nehodí, z toho sa môžete tak jedine ‘pototo’ na wc.”
„Je to snáď nejaký zlý žart?”, prebleskne Lucke hlavou. „To ako sa tá pani vyjadruje? A najmä, akým tónom? Nič som jej predsa nespravila. Chcem sa len najesť.” Lucka si uvedomuje, že to nie je práve najľahšia a najlepšie platená robota. Veď aj jej teta pracuje ako kuchárka v škole. Vie, o čom to je. Obslúžiť rýchlo množstvo hladných krkov dá zabrať. Ale toto? Radšej na to nereaguje, nemá to zmysel. Sadne si vedľa Hanky, ktorá sa už medzičasom rýpe v jedle.
„Aha! Ty si dostala aj volské oko na mäso a ja ho nemám. Pani kuchárka asi myslí na môj zažívací trakt,” smeje sa ironicky Lucka.
„Prosím?” nechápe Hanka a Lucka jej počas jedenia rozpovie príhodu.
„Vieš čo? Prešla ma na dnes chuť. Toto som ešte nezažila. Vidíš, mali sme sa radšej uliať zo školy a ísť niekam do reštaurácie.”
Hanka a Lucka odchádzajú. Jakub ich sleduje pohľadom. Na malý moment sa mu zazdalo, že sa na neho Hanka pozrela a… usmiala sa! Je to vôbec možné? Vedľa neho sa usalaší Paľo.
„No čo? Aké to je? Predstav si, takmer som nedostal kečup. Dnes majú dáku bojovú náladu.”
„Ešte som to ani neochutnal,” povie Jakub zamyslene a konečne sa pozrie na porciu. Zostane zarazený. Tanier je spolovice prázdny. Zemiakov má tak akurát, aj keď by ich zjedol aj viac, ale tých päť (!) malých vyprážaných šampiňónov ho dojalo. Pozrie sa Paľovi do taniera, kde ich naráta presne trinásť. No tak táto jeho detská porcia určite nemá hodnotu 1,85 eur. Nechápe, prečo ceny za stravu zrástli o dvadsať centov a porcie sú menšie. Nepriama úmera. Ale na Slovensku to nie je nič neobvyklé. Hneď sa „popýši” so svojím obedom Paľovi.
„Tak to je čudné. Podľa mňa tu varia super, fakt mi tu chutí. Hoci polievku s tvarohom nájdeš len tu. Ale mám ťažké srdce na toto miesto kvôli mojej frajerke.”
„Myslíš Kačenu? A tej sa čo stalo?” pýta sa Jakub Paľa.
„Ona má nízky cukor, však vieš. Vždy musí mať niečo sladké poruke. Lenže jeden deň nemala so sebou nič a cítila sa slabo. Tak si šla čosi kúpiť do bufetu. Bol akurát čas obedov, veľa ľudí, chápeš. Čakala päť minút. Desať. Nikto sa tej fronte nevenoval. Niektorí sa radšej otočili a šli preč. Tak im vraví, že urgentne potrebuje niečo sladké, lebo má hypoglykémiu. A ony stále nič. Vraj uvažovala, že sa za niečím natiahne a jednoducho si to zoberie. Ja neviem, či ju ignorovali, alebo len nepočuli v tom ruchu a zhone. Netuším,” zalomí Paľo bezradne rukami. „Nakoniec sa zviezla na zem a ani si to nevšimli. Našťastie, išla okolo nej dáka spolužiačka a dala jej sladkú tyčinku. Potom to už bolo v pohode. Ale chápeš… Bol som neskutočne vytočený.”
„Tak to je riadna šupa!” zapojí sa do rozhovoru Dušan: „Ale mňa tu už nič neprekvapí. Už sem takmer vôbec nechodím jedávať po príhode s palacinkou.”
„Po príhode s palacinkou?” pýta sa Jakub a smeje sa.
„To som vám nehovoril? Raz som si normálne objednal obed. Všetko v pohode. Polievka dobrá. Práve som sa šiel pustiť do druhého, keď sa zrazu nado mnou objavila kuchárka a bez slova, bez hanby mi zobrala palacinku z taniera a šla preč. Prešla k úplne poslednému stolu na konci jedálne a tam urobila dákej kočke to isté. Absolútne som to nechápal. Tak som ju zastavil, keď šla okolo mňa naspäť, a spýtal sa jej, prečo mi vzala palacinku. Vraj mi dala jednu navyše. Lenže vyštekla to takým štýlom, že som zostal sedieť ako obarený. Veď dobre, stane sa. Ale keby som ja na jej mieste, tak by som sa hanbil jak pes niekomu bez slova zobrať palacinku. Odišiel som odtiaľto skôr hladný ako sýty,” vysvetľuje Dušan. „Odvtedy chodím zväčša jedávať niekam inam alebo si nosím jedlo z domu. Lenže aj tú mikrovlnku, ktorá tu bola bežne prístupná pre študentov, tu už nemáme. Je u kuchárok, takže ich treba poprosiť, keď niečo chceš. A keď budú mať veľa roboty ako vtedy, keď bola Kačena pri bufete, tak sa môžem s teplým jedlom rozlúčiť.”
„Tak to už je niečo… No nič, páni, je jedna hodina, mali by sme ísť,” zavelí Paľo.
A tak Jakub odchádza preč a premýšľa, čo sa asi dnes stalo Hanke, keď bola taká nahnevaná. Možno mala tiež nejakú zaujímavú príhodu z jedálne. Mal by sa jej tu o týždeň konečne prihovoriť. Na niečo je tá jedáleň predsa len dobrá.
autorka: Kristína Jurzová
