Je najčerstvejším prírastkom v kolektíve Starého divadla Karola Spišáka v Nitre. Pri spomienkach na výber budúceho povolania sa u nej skloňujú slová ako jadrová fyzika, matematika či operný spev, no my sme sa rozprávali s vyštudovanou herečkou, ktorá svoju prácu miluje a berie ju zároveň aj ako koníček. Nech sa páči – Andrea Sabová.
Po skončení gymnázia vedú kroky väčšiny študentov na vysokú školu a nikomu by ani nenapadlo vracať sa späť. V tomto je Aďa Sabová výnimka. Kvôli láske k spevu síce skúsila operný spev na pedagogickej škole, no zároveň začala študovať na konzervatóriu herectvo. Po roku sa s myšlienkami, že je už na stredoškolákov stará, odobrala poslať prihlášku na VŠMU. Očividne, s úspešným koncom. Prvý ročník nepatril medzi tie najjednoduchšie skúsenosti: „Boli sme od rána do večera v škole. Najprv sme pár hodín trénovali hlas, potom herectvo a napokon tanec. Musela som preseknúť všetky kontakty s bývalými kamarátmi, avšak v ročníku sme si vytvorili blízke vzťahy. Boli sme všetci šialení ľudia, a to sa mi páčilo.”
Spočiatku bola hanblivá: „Mala som problémy v komunikácii s ľuďmi, v čom mi však pomohlo herectvo. Keďže som sa musela dostať do rôznych postáv, postupne som odhodila všetky bariéry.” Už počas druhého ročníka Andrea hrala v Národnom divadle v Bratislave v štyroch inscenáciách: „Režiséri si nás typovo vyberali z ročníka. Keď potrebovali mladé dievča alebo mladého chlapca, tak nás oslovili.” Úplne prvé predstavenie, v ktorom sa objavila, bolo Skrotenie zlej ženy od Shakespeara: „Na začiatku druhého ročníka som prišla do divadla a nevedela som, čo robiť. Mala som rešpekt pred kapacitami, ako napríklad pán Dočolomanský, Tomáš Maštalír alebo Diana Mórová. Hrala som partnerku Jánovi Koleníkovi a hanbila som sa spraviť čo i len krok.”
Do Nitry sa rodáčka zo Senca dostala cez Ondreja Spišáka, s ktorým sa stretla počas pôsobenia v Radošinskom naivnom divadle: „Bola to výborná spolupráca a keď sem niekoho hľadali, tak som si povedala, že to vyskúšam.” Tomu, že jej ročník na VŠMU bol mimoriadne silný, nasvedčuje aj fakt, že traja jej spolužiaci sa dostali do Divadla Andreja Bagara – Martin Šalacha, Juraj Ďuriš a Marián Viskup, ktorý je aj Adiným priateľom. Staré divadlo je pre ňu miestom, kde sa môže vyblázniť: „Môžem si tu všeličo vyskúšať, rôzne postavy, spieva sa tu a dokonca som sa kvôli jednej inscenácii musela naučiť hrať na fujare. V Nitre mi je príjemne, zatiaľ nemám zajačie úmysly odtiaľto odísť. Uvidím, čo mi život prinesie, človek nikdy nevie.” Staré divadlo má v repertoári aj detské predstavenia, v ktorých hrá aj Andrea: „Detský divák je úprimnejší ako dospelý, takzvane reaguje na prvú. Ak sa mu to páči, zasmeje sa a ak ho to nebaví, dá to patrične najavo, začne sa vrtieť a rozprávať.”
Mnoho ľudí si myslí, že herec musí mať z toľkého množstva textov v hlave neporiadok, no je v tom len malý kus pravdy: „Niektoré vety sa začínajú podobne, vtedy človek musí rozmýšľať, čo nasleduje. Stačí si však obliecť kostým a už viem, koho hrám a čo mám povedať.” Raz sa jej však stalo, že počas predstavenia dostala „okno”: „Bolo to v divadle Aréna, kde sme hrali hru Zem od Vladimíra Hurbana Vladimírova. Bola scéna, kde som mala vybehnúť k studni, pri ktorej mal byť otec mojej postavy. On tam však nebol, tak som začala niečo splietať. Minula som všetky svoje repliky, on prišiel a ja som nevedela, čo som už povedala a čo nie. Vtedy som mala pocit, že ten moment trvá dvadsať hodín. Bola tam aj moja rodina a, našťastie, nikto si nič nevšimol.”
Ak by Andrea nebola herečka, pravdepodobne by bola jadrová fyzička alebo matematička. Vo voľnom čase sa rada hrá s farbami a maľuje na drevo. Divákov rozdeľuje na svoju rodinu a tých ostatných: „Vždy niekto z rodiny sedí v hľadisku, drží palce a smeje sa dopredu.” Situácia s divadlom na Slovensku je podľa nej horšia ako v minulosti: „Keď som začínala, ľudia sa na predstavenia tlačili a dnes niektoré divadlá zívajú prázdnotou.” Za najnepríjemnejšiu vec v herectve považuje to, keď je divák nevďačný a drzý alebo keď sa hrá komédia a nikto sa nesmeje.
V živote si všetko poctivo vydrela, ale priznáva, že mala aj kúsok šťastia: „Napríklad na konkurze do Starého divadla. Z tridsiatich dievčat vybrali práve mňa!” Aďa si mohla vyskúšať aj televíznu tvorbu a dabing: „Hrala som Scarlet v Rádiu Fresh. Ona bola taká nešikovná, bláznivá, veľmi ma to bavilo. Divadlo mám však radšej. V dabingu som robila najmä, keď som bola v Bratislave, teraz je to časovo náročnejšie. Často si ani neuvedomíte, koho dabujete, je to ako pásová výroba.” Andreu môžete vidieť v Nitre v predstaveniach ako Dracula, Jánošík, U Temnej Irmy a Chromej Krásky, Cesta do krajiny Tuwim, Palculienka, Betlehem alebo napríklad v DNA a Sladkej Charity v DAB. Okrem toho stále hrá aj v Národnom divadle, v Aréne, u Radošincov a v Divadle Pôtoň.
autorka článku: Martina Hatňanková
zdroj fotografií: autorka, Peter Sedala
