Ján Hrmo: „Žijem v rozprávke“

jan-hrmoJán Hrmo, nitriansky herec, je pôvodom z Galanty, no počas svojho života už s bábkami precestoval kus sveta. Zaviedli ho nielen do Francúzska, Bulharska, Iraku či Egypta, ale aj do Indie. A s úsmevom poznamenáva, že z rozprávkových postáv sa vo svojom veku môže stotožňovať akurát tak s Dedom Vševedom.

Pri spomínaní na svoje detstvo priznáva, že bolo ako z rozprávky. Horné Opatovce sú. pre mnohých neznámou obcou, ale v polovici minulého storočia boli spoločensky a kultúrne veľmi rozvinuté. Obzvlášť tam pôsobilo dobré ochotnícke divadlo. Hrmo v ňom začal hrať už ako stredoškolák. Chodili po dedinách a robili programy napríklad pre družstevníkov. Rád spomína i na svoju prvú divadelnú postavu, ktorou bol Slnečný lúčik vo Včielke Bzučalke. „Rozprávky mám rád, tiež ich rád čítam a rozprávam svojim vnukom.”

Robil prijímačky na VŠMU, no nakoniec sa rozhodol pre Prahu, čo považuje za dobré rozhodnutie. „Neľutujem. Videl som ohromné množstvo predstavení, najmä Shakespearových hier, a to mi najviac pomohlo. Robil som aj komparzistu, dostal som 50 korún a bol som rád.”

Od začiatku svojej hereckej kariéry sa venuje najmä bábkoherectvu. Už ako dieťa si spravil z drevenej škatule bábkové divadlo. Švagor mu doniesol text a dostal i malé marionetky. Prečo práve tento druh divadla? „Ja som starý bábkar. Bábkové divadlo malo kedysi čaro v tom, že nás nebolo vidieť. Vyhovovala mi tá anonymita. Mám ho rád aj preto, že je náročnejšie. Je pre mňa výzvou pohrať sa a manévrovať bábkou tak, aby zaujala.”

Myslí si, že v súčasnosti nie sú už bábky až tak zaujímavé, pretože dnešné deti sú vnímavejšie. Sú presýtené technikou, ktorou sú obklopené a živý kontakt je pre ne zaujímavejší. Zastáva názor, že záporné postavy sa hrajú lepšie, no práve toto presvedčenie ho vedie k tomu, aby sa nevyhýbal stvárňovaniu tých kladných. „Je ťažké urobiť to tak, aby bola kladná postava zaujímavá,” tvrdí zamyslene.

Herectvo sa, bezpochyby, spája aj s množstvom trapasov. V jednom predstavení mal niečo zafidlikať na husliach, ktoré mu však kolegovia zo srandy rozladili. Po márnych pokusoch o naladenie nástroja zaspieval pesničku najfalošnejšie, ako sa len dalo. „Keď už niečo hráme dlho, tak si robíme drobné podrazy,” veselo obhajuje svojich kolegov. Ďalší z podobných úskokov sa stal, keď si mal dať v jednom z predstavení na hlavu gulášový kotlík. Všetko by bolo v absolútnom poriadku, keby do neho spoluherci nenasypali štipľavú papriku. Tá sa mu dostala do očí, začali mu tiecť slzy a detskí diváci sa netajili strachom oňho.

Život herca si veľmi pochvaľuje. „Je to pestrý život. 17 rokov sme iba chodili na zájazdy, lebo sme nemali budovu. Sem-tam nám v činohre dovolili zahrať nejaké predstavenie. Bolo to únavné, ale keďže sme boli mladší, nevadilo nám to. Chodili sme po celom Slovensku. Bol to taký kočovný život. Malo to výhody, lebo za socializmu sa nedalo všetko zohnať, no keďže sme cestovali, mali sme väčší prístup,” spomína s nostalgiou.

„Každé predstavenie, ktoré diváci dobre príjmu, je pre herca pozitívnym zážitkom. Je to akási droga, dôvod, prečo to robíme,” odpovedá na otázku, či mu utkvel v pamäti nejaký pozitívny zážitok z divadla. S veľkým pátosom sa zmieňuje o takzvanom „hereckom paradoxe”, poukazujúc na pocity herca bezprostredne po vystúpení. Niekedy môže mať herec pocit, že hral famózne, ale práve opak je pravdou. Vnútorný pocit môže klamať, a preto nemôže byť smerodajný. Dôležitá je v tomto smere skromnosť. „Každý herec však musí mať v sebe aspoň trošku exhibicionizmu,” tvrdí.

Okrem hrania má fúru inýjan-hrmoch záľub. Rád varí a pečie, najmä svojim vnukom. Veľa času trávi v záhradke. Zvláštnu pozornosť venuje pestovaniu paradajok – je schopný zjesť ich na kilá. Minikoníčkom je preňho internet a skype. Využíva moderné technológie na komunikáciu s bývalými spolužiakmi a známymi. Nikdy nepohrdne ani dobrou knihou. „Keď som bol ešte dieťa, často som sa začítal až tak, že ma mama vyháňala von.”

Umeleckým smerom sa uberajú i jeho vnuci. Nie však hereckým, ale hudobným. Okrem gitary či klavíra však v rodine Hrmovcov môžeme vidieť i kopu kníh s matematickými príkladmi. „Divákov smiech je ozvenou presne vypočítaného vzorca,” hovorí. Tým poukazuje na fakt, že matematika je úplne všade a netreba ju podceňovať.

Ak keď je vdovec a býva sám, nikdy sa nenudí a necíti sa byť osamelý. „Mám stále nejakú robotu,” tvrdí so svojím typickým dobráckym úsmevom. Má už síce svoje roky, ale rozhodne nepatrí do starého železa. A to ani čo sa hereckej kariéry týka. Najnovšie ho môžete vidieť v predstavení Dracula ako profesora Van Helsinga.

autorky článku: Anna Patková, Zuzana Vandáková
zdroj fotografie: www.staredivadlo.sk

Zdieľajte článok

Komentáre:

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.