Lucia Bizarretová: „Koľko ľudí, toľko chutí“

Lucia Bizarretová, študentka štvrtého ročníka žurnalistiky, práve pokrstila svoju knihu Dva kríže na krku. Snaží sa ňou poukázať na problémové javy v spoločnosti, ale aj problémy vo vzťahoch. Mnohými je označovaná za kontroverznú, no sama si to o sebe nemyslí. Nebojí sa pohádať a má za sebou už dve knihy, Lucia

Prečo si sa rozhodla študovať práve žurnalistiku?

Už odmalička som rada písala, teda nemyslím tým len literárnu tvorbu, ale aj rôzne články. Mala som blog, kde som publikovala novinky z kultúry, z oblasti športu, troška zo spravodajstva. Chcela som sa venovať hlavne printovej žurnalistike, televízia ani rádio ma nelákali, lebo mám aj nejakú dávku sebakritiky. Momentálne som však v takom rozpoložení, že žurnalistike sa po skončení školy nechcem venovať.

Tvoje básne boli uverejnené v niekoľkých periodikách domácich aj zahraničných. Ako si sa k publikovaniu dostala?

Prvý časopis, kde som publikovala, bol český časopis Psí víno. Dostala som sa k tomu náhodou, lebo som svoje básne publikovala na internete. Tam si ich všimol redaktor z tohto časopisu, našiel si na mňa kontakt a oslovil ma. Následne, hneď ako mi básne vyšli v Psom víne, ma kontaktovali z Britských listov, pretože ich tam čítali a zapáčili sa im. Neskôr na mňa narazila poľská spisovateľka Žofia Baldyga, ktorá moje básne preložila a vyšli mi v Poľsku v magazíne Odra, a tak sa to nabaľovalo. Väčšinou publikujem v Česku. Na Slovensku som publikovala jedine v Dotykoch.

Prečo si si vybrala práve poéziu?

Na dlhšie útvary som pohodlná, sem-tam napíšem krátku poviedku, ale písať romány by ma nebavilo. Poéziu som si vybrala preto, že na malom priestore dokáže vystihnúť pointu, zaberie mi to menej času a mám k nej bližšie.

Nedávno ti vyšla zbierka Dva kríže na krku, priblíž nám ju.

Je to akoby voľné pokračovanie mojej debutovej knižky Izba s oceľovými roletami, pretože aj v prvej aj v druhej sú básne z obdobia od polovice roka 2010 do polovice roka 2011. Plus, v tejto novej je zopár básní napísaných počas roka 2012. Čo sa týka tém, tak je to rôznorodé. Škandály v cirkvi, partnerské vzťahy, nevšímavosť, egoizmus… Myslím si, že táto druhá je viac osobnejšia a okrem básní sú v nej aj dve poviedky.

Témy, ktorým sa venuješ, sú označované za kontroverzné. Stotožňuješ sa s tým?

V prvej knihe bola spomínaná väčšinou homosexualita, potom rôzne predsudky, a to nielen predsudky voči ľuďom s odlišnou sexuálnou orientáciou, ale aj predsudky voči ľuďom inej farby pleti či iného vierovyznania. Mňa za kontroverznú označili, niekedy až za príliš kontroverznú, no ja si to nemyslím. Skôr sa snažím poukazovať na nejaké veci.

Lucia Bizarretová 2Kde a kedy najčastejšie píšeš?

Píšem všade, kde ma kopne múza. V škole na prednáškach, keď ma nudia alebo keď ma niektorí učitelia inšpirujú, cez leto vonku v prírode… Najviac básní asi vzniklo u mňa doma v izbe, to je také pokojné miesto.

Poznajú spolužiaci a učitelia tvoju tvorbu? Čo na ňu hovoria?

Spolužiaci poznajú a učitelia ako ktorí. Viem asi o dvoch či troch, ktorí niečo čítali. Vlastne túto druhú knihu mi krstila naša vedúca katedry, docentka Antošová, takže ona moju tvorbu pozná určite. A nakoľko pristúpila na to, že bude krstnou mamou, snáď sa jej to aspoň trochu páčilo. Spolužiakom sa to páči, ostatní učitelia sa nevyjadrili, nemám od nich nejakú spätnú väzbu.

Založila si internetový časopis iLeGaLiT, prostredníctvom ktorého dávaš priestor prejaviť sa mladým talentom. Prečo si sa tak rozhodla?

Pravdupovediac, rozhodla som sa tak cez leto z dlhej chvíle. Chcela som vytvoriť niečo iné a publikovať drsnejšie texty, ktoré by sa možno do oficiálnych periodík nedostali. Bohužiaľ, toto sa celkom nepodarilo. Z príspevkov, ktoré nám ľudia posielajú, sú mnohé biedne. Často musíme publikovať aj veci, ktoré sa nám nepáčia, lebo nemáme z čoho vyberať. Ja sa snažím vyhľadávať i na portáloch. Mnohí sľúbia, že niečo pošlú, no nakoniec nepošlú nič. Okrem poézie a prózy dávame priestor aj fotografom a výtvarníkom, medzi ktorými sme našli viac talentovaných ľudí. Po skončení štúdia však iLeGaLiT zrejme zanikne.

Ako sa správajú vydavatelia k mladým autorom, ktorí chcú publikovať? Myslíš, že sú otvorení voči prácam mladých autorov?

Záleží od konkrétneho vydavateľstva. Je však lepšie mať za sebou nejakú publikačnú činnosť, pretože keď tam príde niekto úplne neznámy a chce vydať knihu, tak mu to väčšinou nevydajú. Je to ťažké, lebo poézia sa nevydáva v niekoľkotisícových nákladoch a je to veľké riziko, pretože vydavateľovi sa peniaze jednoducho nevrátia. Je rád, keď sa mu vrátia náklady, ktoré do toho vrazil. Málokedy aj zarobí. Vydavateľstvá do toho veľmi nechcú ísť, ale občas sa to podarí, je to viac-menej o šťastí.

Ako si spomínala, publikovala si v aj v zahraničných časopisoch. Pociťuješ rozdiel, čo sa týka prístupu?

Jasné, myslím si, že v Česku aj v Poľsku si oveľa viac vážia svojich autorov, aj komunikácia s nimi je na lepšej úrovni. Páči sa mi hlavne to, že publikáciou to u nich nekončí, ale snažia sa s autorom pracovať ďalej. Hneď, ako mi vyšli básne v Psom víne, oslovili ma, že organizujú turné s autormi, ktorých básne publikovali. Takže som išla na moju prvú čítačku. Slovenské časopisy také niečo nerobia, teda aspoň o tom neviem.

Máš teraz niečo rozpracované?

Akurát som dokončila a odoslala vydavateľovi nové básne. Tretia knižka vyjde iba ako e-kniha, samozrejme, s ISBN a všetkým, čo k tomu patrí. Vyjde v Čechách v nakladateľstve Zájezdí. Mnoho ľudí sa ma pýta, prečo práve tam. Mne je to nakladateľstvo sympatické tým, že knihu si môžeš zadarmo stiahnuť alebo môžeš prispieť ľubovoľnou sumou, pričom z tej sumy ide 20 % pre český detský domov. Malo by to vyjsť niekedy cez leto.

Aké máš plány po škole? Na začiatku si hovorila, že sa žurnalistike nechceš ďalej venovať.

Uvažovala som nad tým, že by som pokračovala v štúdiu, ak by som sa po škole nezamestnala. Rozhodne je to lepšie, ako skončiť na úrade práce. Bavilo by ma pracovať v nejakom vydavateľstve, robiť korektorku alebo editorku, čokoľvek s literatúrou, pretože ako spisovateľka sa určite neuživím.

Čo by si odporučila mladším študentom do budúcna, teda tej sorte, ktorá sa chce venovať publikovaniu vlastných prác?

Ťažká otázka, myslím si, že nie som kompetentný človek na to, aby som dávala nejaké rady či odporúčania. Každopádne, ak sa niečomu chcú venovať seriózne, nech sú vytrvalí a nenechajú sa odradiť prvotnými odmietnutiami alebo neúspechmi.

autorka článku: Adriána Majerčínová
zdroj fotografií: archív L.B.

Zdieľajte článok

Komentáre:

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.