Doobedňajšia kávička s milým pánom, ktorý na rozhovor prišiel na bicykli. Herec, ktorého mnohí poznajú najmä zo Súdnej siene, no deti hlavne z jeho bábkových predstavení. Človek, ktorý má čo ponúknuť minimálne ďalších päť životov. Ivan Gontko.
Chceli ste byť hercom odmalička alebo ste mali iné plány?
Moja mama hovorieva, že vždy, keď sa ma ako decka opýtali, čím chcem byť, tak som vraj tvrdil, že chcem byť hokejistom a murárom. V lete by som bol hokejistom, lebo tí v lete nerobia, a v zime by som bol murárom, lebo tí zasa nerobia v zime. Nejaké také chcenie, že už v lone matky som chcel byť hercom, asi u mňa celkom nebolo. Ale je pravda, že rodičia a starí rodičia v nás vedome pestovali vzťah k umeniu a hudbe.
Ako si spomínate na svoje prvé predstavenie?
Ešte na základnej škole fungoval pod vedením vtedajších skupinových pionierskych vedúcich divadelný krúžok. Naštudovali sme si divadlo O divých husiach, kde som hral uneseného Janka, ktorý stretne Jablonku a Piecku. Je sranda, že doteraz stretávam vtedajších kolegov z javiska.
Cesta hercov nebýva vždy ľahká. Aká bola tá vaša?
Ako som spomínal, k divadlu som privoňal už na základnej škole. Čosi z divadla bolo aj na strednej. Potom som sa k hraniu vrátil až po vojne, kde som súčasne navštevoval vojenskú školu politickú. Mal som záujem ísť do veľkého divadla alebo do bábkového robiť technika, aby som nebol nikomu na očiach a mohol si žiť svoj život. Z bábkového divadla mi prišlo na tú moju žiadosť pozvanie na konkurz a v divadle som doteraz.
Ako ste sa v divadle uchytili?
No neviem, či som sa uchytil, keď sa pozerám na svoju obsadenosť v divadle, kde som zamestnaný. Ale neberiem to nejako tragicky. Je smutné, že divadlo, ktoré zamestnáva ľudí, im nevie poskytnúť herecké príležitosti. No nie som v tom sám. Možno je teraz taký dramaturgický trend obsadzovať mladých, lebo majú pocit, že starí nemajú čo ponúknuť. V každom prípade, ja sa starý necítim.
Pokiaľ sú diváci, nápad a predstava, tak to divadlo je v podstate nevyčerpateľné. Vždy hovorím, že sme stále na začiatku cesty.
Čo máte na divadle najradšej? Baví vás vaša práca?
No potlesk, samozrejme, čo už môže mať herec najradšej. Hovorím, čo má byť, to bude, nemá cenu sa ani vzpierať, ani nič urýchľovať. V lepšom prípade si napokon každý nájde svoje miesto. V tom horšom si ho nájde, ale nebaví ho to. Ja mám to šťastie, že robím niečo, čo ma stále napĺňa. Pokiaľ sú diváci, nápad a predstava, tak to divadlo je v podstate nevyčerpateľné. Vždy hovorím, že sme stále na začiatku cesty.
Čo všetko vás vo svete divadla už postretlo?
Pred tromi rokmi som si vymyslel projekt bábkového divadla s tradičnými marionetami. Mám taký pocit, že keby som mal ešte päť životov, stále budem mať v tejto oblasti čo robiť. Vždy ma to fascinovalo. Videl som predstavenia s dnes už nebohým bábkarom zo známej rodiny bábkarov Anderlovcov z Radvane, kamarátom Tonkom Anderlem. Po jeho nečakanej smrti sme mali s jeho bývalým spoluhráčom, kamarátom Ďurom Hamarom ambíciu, aby sa bábkové divadlo hralo ako kedysi. Na uliciach či na jarmokoch. Aj preto sme tento rok urobili už tretí ročník Anderleho Radvane. Absolvoval som teraz aj nejaké, musím povedať úspešné predstavenia v zahraničí, v Bielorusku či v Bosne a Hercegovine.
Z postáv, ktoré mám veľmi rád kvôli divákom, bola postava uja Čapka v Psíčkovi a mačičke. Je to také hranie sa na hranie.
Aká postava, ktorú ste hrali, vám bola najbližšia?
Nemám nejaké postavy, ktoré by som obzvlášť miloval alebo nemal rád. Iste sú postavy, ktoré herec zahrá radšej, lebo sa v nich cíti lepšie. No sú aj postavy, ktoré mu nevyhovujú. Robí predstavenia s režisérmi, ktorých práca mu neimponuje, no napriek tomu to zahrať musí. Možno je zaujímavejšie zahrať postavu, ktorá mi nie je blízka, je to o to väčšia výzva. Z postáv, ktoré mám veľmi rád kvôli divákom, bola postava uja Čapka v Psíčkovi a mačičke. Je to také hranie sa na hranie.
Televízni diváci vás poznajú aj zo Súdnej siene, je to pre vás dobrá skúsenosť?
Ja vždy hovorím, že Súdna sieň je výborný formát. Ľudia chcú príbehy, ktoré sú zaujímavé, nejakým spôsobom predvídateľné, ale zas prekvapujúce. Na Súdnej sieni je zaujímavé to, že sú to príbehy, ktoré sú uveriteľné. Druhá vec je, že sa režisérom darí vyberať hercov, účinkujúcich, lebo veľká väčšina sú neherci. Dostanú ich do polohy, kde to aj uveriteľne zahrajú.
Tréma je taký motivačný impulz.
Z vášho rozprávania je cítiť, že všetko prichádzalo za sebou, spontánne. Ako je to s vami a s trémou?
Hlavne pri prvých predstaveniach je to horšie, tam niekedy vládne kolektívna tréma, ktorá je najhoršia. S osobnou trémou je to tak, že to napätie tam musí byť. Tréma je taký motivačný impulz.
V živote hráte mnohé roly, v ktorej sa cítite najpohodlnejšie?
Najpohodlnejšie sa cítim doma na gaučíku (smiech). Vedel by som si predstaviť, že by som bol domáci pán rentier a nebol odkázaný na zarábanie peňazí. Hneď by som sa cítil pohodlnejšie v pozícii herca, scenáristu aj divadelníka. Uživiť divadlom sa možno dá, ale uživiť rodinu len divadlom je v našich končinách dosť problematické.
autorka: Adriána Majerčínová
foto: archív SDKS, I.G.
