Najväčší medzinárodný divadelný festival na Slovensku a my sme boli pri tom! Ponúkame zákulisné informácie týkajúce sa prípravy Divadelnej Nitry. Občas Nečas vám prináša rozhovor so študentkami UKF Lenkou Miškolciovou a Lenkou Varchoľakovou, ktoré sa rozhodli venovať svoj čas tomuto projektu. Nechajte sa nimi inšpirovať.
Obe ste pracovali ako dobrovoľníčky v rámci Divadelnej Nitry 2013. Mohli by ste nám predstaviť tento projekt?
Lenka M.: Divadelná Nitra je najväčší festival divadiel na Slovensku, ktorý sa koná pravidelne každý rok v septembri. Tento ročník bol už dvadsiaty druhý a niesol motto Očistení?/Purged? Každý sa zameriava na určitú tému, ktorá sa potom pretransformuje do výberu jednotlivých predstavení a sprievodných podujatí. Aj preto sa mi festival páči. Každý rok je výnimočný niečím iným.
Ktoré predstavenie považujete za vrchol tohto festivalu?
Lenka M.: Mňa najviac dostalo asi predstavenie Čajka, podľa Čechovovej predlohy, a predstavenie divadla Aréna.
Lenka V.: Posledné predstavenie Holokaust z SND. Bolo o tom, ako nás poznačil komunizmus a teraz je ten správny čas, aby sme sa očistili umením. Diváci boli milo prekvapení, keď sa vrátili po prestávke a vošli do sály. Poslednú časť predstavenia totiž herci odohrali v hľadisku. A diváci sa na nich pozerali z javiska. Takto si to užili z úplne iného pohľadu. Na konci tlieskali asi päťkrát. 
Ako ste sa dostali k tomuto projektu?
Lenka V.: Dozvedeli sme sa o ňom od kamarátky. Zúčastnila sa ho minulý rok a veľmi nám to chválila. Rozhodli sme sa to vyskúšať. Podali sme si žiadosť, v ktorej sme si mohli vybrať, čo by sme približne chceli robiť. Potom nám prišli potvrdzujúce e-maily.
Každý, kto si podal žiadosť, bol automaticky prijatý?
Lenka V.: Myslím, že to selektovali. Potrebné bolo ovládanie minimálne jedného cudzieho jazyka. Keďže ide o medzinárodný projekt, zúčastnilo sa ho veľa zahraničných hostí, ktorých je potrebné pozývať na predstavenia.
Aká bola náplň vašej práce?
Lenka M.: Keď som nastúpila, práve vrcholili prípravy. Robila som, čo prišlo pod ruku. Nakupovala som, pomáhala som zdobiť divadlo a podobné drobnosti. Keď sa začal festival, mala som na starosti český súbor „Depresivní děti touží po penězích“. Boli súčasťou sprievodného programu a vystupovali v synagóge. Strávila som s nimi celý víkend. V podstate som bola ich jediným priamym spojením s divadlom. „Moji depkáči“, ako som ich volala, boli veľmi sympatickí, nenároční a zožali úspech.
Keďže som sa stretávala s rozličnými ľuďmi, musela som sa naučiť kolektívne pracovať. Precvičila som si jazyk a odhalila svoje organizačné schopnosti. Takisto som sa naučila pracovať pod stresom. To ťa v škole nenaučia.
Lenka V: Všetko bolo rozdelené na sekcie. Mohli sme byť vo vnútri divadla, angažovať sa v sprievodnom programe, v Starom divadle, vo festivalovej uličke. Mohli sme niekoho sprevádzať, pomáhať s technikou či grafikou. A potom tu bola VIP sekcia, kde som bola ja.
Osobne som doručovala VIP hosťom pozvánky a volala som tým, ktorí neprišli. Bolo to náročné, pretože, pre ilustráciu, VIP hosťami boli veľvyslanci všetkých zúčastnených krajín, náš minister kultúry a iní.
Aké skúsenosti ste si z festivalu odniesli?
Lenka M.: Divadlo som si obľúbila ešte viac. Stretla som naozaj zaujímavých ľudí a naučila som sa pracovať pod stresom. Také veľké podujatie, akým je Divadelná Nitra, sa nezaobíde bez stresu, paniky a chaosu. To k tomu patrí.
Lenka V: Keďže som sa stretávala s rozličnými ľuďmi, musela som sa naučiť kolektívne pracovať. Precvičila som si jazyk a odhalila svoje organizačné schopnosti. Takisto som sa naučila pracovať pod stresom. To ťa v škole nenaučia.
autorka: Michaela Barnová
foto: Collavino
