Herec Juraj Ďuriš: „Toto divadlo ma robí šťastným“

V Divadle Andreja Bagara sa začal jeho štvrtý rok a pomaly, ale isto sa stal jeho stálicou. Dali sme si rande so sympatickým Ďurim Ďurišom a zistili sme, ako sa mu mútia herecké vody v nitrianskom divadle.

Kedysi si myslel, že bude atlétom, a keby si mal vybrať povolanie znovu, chcel by byť lekárom. Teraz je však Juraj Ďuriš stálou súčasťou tímu DABV DAB si začal už svoju štvrtú sezónu, ako sa ti tu páči?

Cítim sa veľmi dobre, pretože dostávam príležitosť hrávať teraz už skoro každý večer. Takže v tomto umeleckom ohľade som veľmi spokojný a takisto aj so svojimi rolami. Myslím, že sa mám kam rozvíjať a aj s kolektívom sa mi veľmi dobre spolupracuje, takže toto divadlo ma robí šťastným.

Ako vnímaš povolanie herca s odstupom času? Naplnili sa tvoje romantické študentské predstavy alebo sa úplne zrútili?

Niečo sa naplnilo, niečo sa človeku aj zbúra. Je to zvláštne, lebo keď študujete, tak je samozrejmé, že sa vám zjavujú také tie predstavy, ktoré vidíte v televízii, že herci sú obdivovaní. A, samozrejme, každý občas zablúdi mysľou aj niekde do Hollywoodu. Herec postupne prichádza o ilúzie, a to čo bolo pre neho nepoznané, tak už spoznáva a menej ho to prekvapuje. Jednoducho, už potrebujem omnoho viac, aby som ostal užasnutý. Ale zase mám rád, že v ľuďoch, pre ktorých hrávame, tá ilúzia zostáva a stále jej veria.

Čiže ty to už berieš ako stereotyp?

Nie je to úplne stereotyp, lebo v každej hre sa dozviem niečo nové alebo sa naučím robiť s niečím novým. Ako napríklad používať svoj hlas nielen na hovorené slovo, ale aj na spievanie a používať telo na tanec. Čiže vždy je tam niečo, v čom sa človek môže rozvinúť ako herec a taktiež sa rozvinúť aj intelektuálne. Je to ako keď kúzelník robí svoje triky. Už ich robí toľkokrát, že pre neho už nie sú ničím výnimočným, len my sme z toho užasnutí, že vau! Ale, samozrejme, že za tým je veľmi veľa práce a nemyslím si, že teraz by som bol v nejakom stereotype alebo že by som sa nudil. Ja som rád, že to robím, a možno sa niekedy podarí aj ten Hollywood. 🙂

Predstav si, že by si sa mal znova rozhodnúť, čo pôjdeš študovať alebo čo chceš robiť. Stále by to bolo herectvo?

Asi by som si vybral nejakú umeleckú oblasť, ale neviem, či by to bolo herectvo. Chcel by som však mať tie skúsenosti, čo mám teraz, ale nechcel by som zase všetky tie písomky a skúšky. Mňa teraz zaujíma film, dokumentárny film a televízna tvorba, ako sa to celé tvorí a robí. Mal som však aj také myšlienky, že keď sa znova narodím, asi by som išiel študovať medicínu.

Prečo medicínu?

Je to tiež také odvetvie, kde sa pracuje s ľuďmi a ktoré sa snaží ľudí chápať v nejakom tvare, v tomto priestore, a poznať súvislosti ľudského tela a všetky jeho zákonitosti. Chcel by som možno pomáhať ľuďom ako lekár. Kontakt s ľuďmi je pre mňa dôležitý.

Kedysi si myslel, že bude atlétom, a keby si mal vybrať povolanie znovu, chcel by byť lekárom. Teraz je však Juraj Ďuriš stálou súčasťou tímu DAB (2)

Hovoril si, že máte super kolektív. Je aj niekto taký, s kým hráš úplne najradšej?

Vždy je dobré, keď spolu hráme traja spolužiaci pokope, teda Maťo Šalacha, Majo Viskup a ešte aj Roman Poláčik, ktorý síce nebol náš spolužiak, ale bol v nižšom ročníku. Vždy je to oveľa väčšia sila, ako keď sme od seba oddelení. Je super, keď tam máte niekoho, kto je s vami akoby spriaznený a zdieľa s vami všetky tie pocity a vplyvy režiséra. Toto mám rád, ale za tie štyri roky sa tu vypestoval môj vzťah ku kolegom na takej úrovni, že nemám problém s nikým.

V hre Kto je tu riaditeľ nepovieš ani jedno slovenské slovo, aké bolo pre teba naučiť sa čisto islandský text?

Toto bola veľká výzva od Jána Luterána. Vtedy som to aj konzultoval s jednou dievčinou, ktorá študuje už štyri roky na Islande a omnoho dlhšie sa venuje islandskému jazyku. Takže ona to so mnou celé prelúskala. Bol to originál islandský jazyk a ja som veľmi rád, že som sa to naučil. Nebol to nijaký problém a práve vtedy som si uvedomil, že keď sa to viem naučiť, tak v podstate by som mohol ísť aj hrať na ten Island. 🙂 Som rád, že poznám kúsok nejakej reči, ktorá je iná. Človeka to potom tak nejako otvorí a začne sa zaujímať o tú konkrétnu krajinu a o to, ako tam tí ľudia žijú.

Si známy tým, že veľmi dobre imituješ. Ako si to v sebe objavil?

To bolo na strednej škole, keď sme v prvom ročníku začali spoznávať učiteľov. Ja som si raz spravil srandu, ako príde náš riaditeľ, ktorý nás učil biológiu. Začal som ho parodovať a, samozrejme, že všetci v triede sa začali smiať. Tak som prešiel asi tromi, štyrmi, piatimi učiteľmi, ktorých som takto parodoval, a zabával som spolužiakov. Od strednej školy sa to potom prebudilo vážnejšie.

Takže vtedy si aj objavil, že chceš byť hercom, alebo si to vedel už predtým?

Predtým, na základnej, som to nevedel. Vtedy som robil ešte športy a myslel som si, že sa vydám na dráhu atléta, ale nakoniec som sa rozhodol pre muzikálové gymnázium Alkana v Bratislave a tam som sa prvýkrát stretol s takými predmetmi, ako je herectvo, spev a tanec.

Inscenácia Bola raz jedna trieda sa hrá už pomerne dlho a vždy je rýchlo vypredaná. Ako to vnímaš ty a prečo si myslíš, že je to tak?

Je to taká téma, ktorá oslovuje veľmi veľkú skupinu ľudí. Zaujímavé na tom je to, že všetky vety a repliky, čo tam hovoríme, tak oni sa ako keby nestrácajú zo školského života, ešte stále pretrvávajú. Ako napríklad: „Sadni, päť!“ To zostáva. Každý si školou prechádza, takže naozaj, tá téma je ľuďom blízka, a preto je predstavenie také navštevované.

Je to možno aj preto, že režisér ho s nami spravil tak, že to má zároveň aj umelecký tvar, ale pritom je veľmi jednoducho zrozumiteľné. Keď bola prvá premiéra, tak sme boli všetci prekvapení, ako ľudia reagovali. Pri skúšaní bola veľmi priateľská atmosféra, ale zároveň aj nepriateľská, najmä keď sme nerozumeli, čo od  nás režisér chce. Ale potom som si uvedomil, že áno, malo to zmysel a netreba hneď na začiatku robiť paniku, že niečo nevyjde alebo niečo bude zle. Najprv to človek ofrfle a potom zistí, že vo výsledných tvaroch sa dá hovoriť o tom, že to malo význam.

Kedysi si myslel, že bude atlétom, a keby si mal vybrať povolanie znovu, chcel by byť lekárom. Teraz je však Juraj Ďuriš stálou súčasťou tímu DAB (3)

Marián Viskup v nedávnom rozhovore pre Občas nečas hovoril, že by ste si chceli spolu založiť vlastný pivovar. V akej fáze je tento váš „projekt“?

Zatiaľ len chodíme na pivo a diskutujeme. Čiže testujeme. 🙂 Nám sa v hlavách objavia občas také všelijaké vízie, že by sme mohli mať pivovar, lebo máme radi pivo. Ja by som sa tomu nebránil, len treba mať na to nejaký kapitál. Takže stále o tom diskutujeme a je to v konaní.

Spomínal si, že teraz v podstate každý večer hráš. Nemáš problémy s textami, odlíšiť od seba jednotlivé postavy?

Je to o tom, že keď sa počas dvoch mesiacov skúšobného procesu tú hru človek naučí, tak sa mu v hlave zafixujú všetky situácie, takže sa nemôžem pomýliť. Keď idem večer hrať, ani nad tým nerozmýšľam, automaticky zapnem, že aké texty a čo budem hovoriť. Keď sa tomu venujete, tak celá myseľ sa tomu prispôsobí.

Kedy naposledy si sa schuti zasmial v súvislosti s divadlom, napríklad počas skúšania alebo predstavenia?

Včera som sa zasmial, keď sme hrali Bola raz jedna trieda. My to predstavenie už poznáme absolútne do „mikrodetailu“ a vždy vieme, keď niekto niečo vynechá alebo nejako inak sa zatvári. Akurát včera sme mali takú náladu, že sme sa jednoducho jeden na druhom smiali, ako sme tam stáli. To je také milé smiatie sa na sebe, že: „Čo, ako to hráš, čo robíš?“ 🙂 Tam si vždy na tom trocha ulietavame, ale to k tomu patrí, to predstavenie je živý organizmus.

autorka: Martina Hatňanková
foto: Mária Brišová

Zdieľajte článok

Komentáre:

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.