Fejtón
Buch. Buch. Buch. Buch. Nie, necitujem Patricka Swayzeyho z legendárneho Hriešneho tanca, ale týmito veľavravnými citoslovcami skôr opisujem zvuky, aké často môže začuť stály obyvateľ internátu. Niektorí „intrákoví“ sú sprvoti z týchto záhadných zvukov možno prekvapení, ale väčšina už pozná pravidelne sa opakujúce cykly, kedy je zrazu v ich (avšak ideálne vo vedľajšej) izbe záhadne o jedného človeka viac, a to najčastejšie človeka opačného pohlavia, aké zvyčajne obýva daná bunka. Z prieskumov vyplýva, že viac ako polovica Sloveniek a 40 % Slovákov začína pohlavne žiť medzi 16 až 18 rokom života a niet sa teda čo čudovať, že vysokoškolské internáty sú plné týchto zdraviu prospešných činností. Čo však robiť, ak v noci nemôžete zaspať, pretože vás rozptyľujú rytmické údery do steny, stola, skrine, dverí…v podstate do čohokoľvek? A čo ak dokonca patríte medzi tých nešťastných, ktorí bývajú na bunke, kde staré matrace ešte neboli vymenené a tlmené nárazy máte spríjemnené ešte aj zvukovou kulisou vŕzgania matracu, ktorý by na základe svojich početných zážitkov mohol písať erotické bestsellery?
Jasné, môžete sa držať hesla na útok sa odpovedá útokom a streľbu opätovať streľbou, avšak pravda je skôr tá, že ak to nie ste práve vy, kto vykonáva danú fyzickú aktivitu, tak je to asi preto, že nemáte s kým, vaša izba je plná neželaných očí alebo z iných dobre známych dôvodov prosto v danom čase nemôžete. V tomto prípade vám asi, žiaľ, nezostáva nič iné, len tých pár minút (česť výnimkám) prečkať a snažiť sa počas toho udržať svoju fantáziu na uzde. Väčšina obyvateľov internátu to skutočne aj prečká so vztýčenou bielou vlajkou. (Tým som mala, samozrejme, na mysli mier a prímerie, žiadne dvojzmysly. Samozrejme.) Ak to však, na vaše nešťastie a na šťastie dotyčných, trvá dlhšie, ako ste z rôznych smutných príčin predpokladali, ešte stále je tu možnosť opustiť toto miesto, v ktorom láska doslova kričí, a dať si uvoľňujúci beh po schodoch, ísť si zapáliť či len tak prevetrať hlavu. Vtedy vám určite urobí veľmi dobre, ak vám slávny nitriansky vietor prefúka farbistými obrazmi nabitú hlavu a všetky tie smilné myšlienky zafúkne kamsi až za Zobor, kde sa svet, ako všetci vieme, končí.
Na internáte sa však vyskytuje aj ďalšia, menej početná skupina ľudí, a to sú šťastlivci, ktorých neprebudí ani príchod ruských tankov. Povedala by som, že táto tajomná skupinka patrí skôr medzi „budičov“ ako medzi tých „budených“. Preto mám pre vás, vy undergroundoví alternatívci, dve dobré rady. Prvá: ak je ráno vo vašej izbe nálada ako na sviatok, ktorý vyšiel na sobotu, a vy ste sa vyspali ako bábo v ružovej perinke, vedzte, že vedľa v izbe bol sviatok v pondelok. Druhá: ak je ráno nálada vo vedľajšej izbe na vašej bunke ako keby vyšiel sviatok na sobotu a vy ste s vaším partnerom v noci zažili Vianoce, nikto vás nemá rád. Ste „budič“. Tak si už, prosím, vstúpte do svedomia a bdejte so svojimi spolubývajúcimi, ktorí, na rozdiel od vás nespia ako po litri borovičky a pravidelne musia počúvať, ako sa niekto vo vedľajšej izbe snaží neotehotnieť.
Zamyslite sa teda niekedy aj nad tým, odvážni obyvatelia internátu, že zatiaľ čo vy zažívate „time of your life“, tak nejaké bejby vždy sedí vo vedľajšej izbe v koutě a kvôli vašej hlučnej demonštrácii lásky nemôže, alebo možno ani nechce zaspať. Nikto vám nezakazuje posilňovať si imunitu tým najprirodzenejším spôsobom, ale mlčať je niekedy zlato.
P.S. nezabudnite na ochranu!
Lenka Miškolciová
redaktorka ON
