Dve obyčajné slová, ktoré pre všetkých znamenajú tak veľa. Neradno nimi plytvať, neradno nimi šetriť. I tu platí stará známa vec, že zlatá stredná cesta je vždy najlepšia. Prečo je ale pre človeka tak dôležité vedieť, že je milovaný?
Podľa viacerých vedcov patrí láska k základným fyziologickým potrebám a zaraďuje sa na vrch Maslowovej pyramídy k spánku, jedlu a vylučovaniu. Romantici sa možno zhrozia pri prirovnaní lásky k nevábnym telesným výlučkom, no je to tak. Bez lásky sa nedá žiť, aj keď tvrdia samotári opak.
Citová deprivácia
Presne to nás postihne, ak sa nebudeme cítiť dostatočne milovaní. Citová deprivácia znamená, že naša psychika je porovnateľná so Saharou – suchá a bezbrehá. V ničom nevidíme radosť, z ničoho, čo robíme, nemáme skutočný pôžitok a dni nám pripadajú všedné. Citová deprivácia je stav blízky apatii a vyliečiť sa z nej môžeme jedine láskou.
Ľudská bytosť potrebuje od narodenia blízku osobu, na ktorú by sa mohla upnúť. Od doby paleolitu sme nastavení na prežívanie v skupinách, človek je tvor spoločenský, ktorý sa musí viazať s inými. Sociálne väzby nás spájajú so svetom, budujú našu osobnosť a náš vzťah k okoliu. Kontakt dieťaťa s matkou bezprostredne po narodení je jedným z najdôležitejších kontaktov ľudského života vôbec. Je to akt plný lásky, oddanosti, pri ktorom žena pochopí, čo znamená skutočne oddane a bezmedzne milovať. A takto to pokračuje dokola, práve kvôli vyššej spomínanej deprivácii.
Každý máme svoje potreby, ktoré nám blikajú v hlave ako červená kontrolka a chceme, aby boli naplnené. Nikto nechce pociťovať nedostatok a preto bojujeme za lásku svojich blížnych.
Čím viac lásky rozdáš, tým viac lásky dostaneš
Nie je to len logo istej nemenovanej nápojovej spoločnosti, ale svätá pravda. Láska nás obklopuje odmalička – prvé nevinné pusy sprevádzané citoslovcami rôzneho druhu (fuuuj, grrr, brrr, aaach) zažívame už v škôlke a s pribúdajúcim vekom priamoúmerne klesá ich nevinnosť. Sme obklopení romantickými hitmi z rádia, televíznej obrazovky, kníh… Stačí sa prejsť okolo Zobora a láska na vás vyskočí na každom rohu. Ako spieva Jožo Ráž, všade je láááska… No nikdy netreba zabúdať na to, že nie každý je taký šťastlivec, a preto treba lásku rozdávať všade. Skutočný význam slov ľúbim ťa pre dušu jednotlivca môže byť niekedy väčší, ako sme ochotní si priznať.
„Keď mi môj frajer povie, že ma ľúbi, cítim sa spokojne, dobre, príjemne, vyvoláva to vo mne samé príjemné emócie. Radi sa s tými slovami prekárame, no nakoniec vždy vieme, ako to myslíme, a je to ešte krajšie.“ odpovedala mi stredoškoláčka Iva, ktorej som sa spýtala, ako vníma tie dve zázračné slová. Nuž, raz darmo, láska ja mocný čarodej.
Čo ak slová zovšednejú?
V dlhodobejších vzťahoch nastáva problém opačný deprivácii – dvaja ľudia si tak často opakujú, že sa ľúbia, až sa tieto slová pre nich stanú samozrejmosťou. Hovoria si ich po prebudení, pred odchodom do práce či do školy, pred obedom, medzi sústami, opäť idú do práce, napíšu ich svojej polovičke na nástenku na Facebooku a večer sa to opakuje znovu dokola. Tak sa nám tieto slová zautomatizujú, ako napríklad „dobrú chuť“ či iné spoločenské výrazy slušnosti. A potom, popravde, veľa ráz zabúdame na ich skutočný význam.
„Ak by mi povedala, že ju ľúbim, tak by som povedal, že aj ju ľúbim… Ale nepovažujem za povinnosť to hovoriť, keď vieme, že k sebe patríme a ľúbime sa.“
Tak znela odpoveď zo strany mužského pokolenia, ktoré lásku a jej vyjadrovanie poníma úplne inak, ako väčšina žien.
Činy, ktoré hýbu svetom
Pri písaní tohto článku ma svojou nesmiernou láskou inšpirovali rodičia môjho chlapca. Po dvadsaťročnom manželstve si vyjadrujú lásku drobnosťami – držia sa za ruku pri večernom pozeraní televízie či prechádzkach, usmievajú sa na seba, pomáhajú si pri domácich prácach, nikdy nezabúdajú na výročia a keď jeden z nich povie „ľúbim ťa“, druhý s humorom odpovie „ja teba tiež nie“. Dôkazom ich skutočných citov nie je vábivá šialená euforická romanca, aká to bola na začiatku, ale skutočný hlboký cit dokázaný skutkami. A činy znamenajú mnoho, činy z lásky hýbu svetom. Podstatná je vedomosť, že ľúbime a sme ľúbení. Tak čo, povedali ste dnes niekomu, ako veľa pre vás znamená?
autorka: Simona Bagová
foto: Kristína Biela, Veronika Miháliková
