Fejtón
Povedačka láska ide cez žalúdok je nám známa už od veku, kedy nám náš rodič, tradičný alebo nie, prvý raz uvaril krupičnú kašu posypanú Grankom. Vtedy naša láska k nemu nadobudla celkom nový rozmer a postúpila do takých dimenzií, o akých by sa nám v našich usoplených detských snoch ani nesnívalo. Jedlo skutočne dokáže vzťahy do značnej miery ovplyvniť. Buď si aj vďaka nemu dáme navždy zbohom, alebo sa cez gurmánske orgazmy presunieme do fázy vzťahu typu vezmi si ma, majme spolu kopec bábeniec a spíšme závet, aby nás pochovali vedľa seba. Tajomnú moc jedla skutočne nemožno popierať. Škoda len, že UKF sa v tejto sfére neangažuje trocha aktívnejšie.
Nedá sa povedať, že by sa naša univerzita o naše žalúdky nestarala. Stará sa. Máme jedálne, ktoré na niektorých budovách naozaj aj vyzerajú ako jedálne, máme bufety, kde možno dostať všetko nezdravé, na čo len máte chuť, a máme internetbanking, ktorým si priamo z pohodlia domova môžeme nabiť kartu na obedy a byť si istí, že približne o týždeň tam tie peniaze hádam aj budú. No veď čo viac by sme chceli. Máme čo jesť a máme to aj kde jesť. Aj v tomto dokonalom pláne, aký UKF má, sú však drobné chybičky. Tak napríklad, nie každý z nás má žalúdok ako prototyp slovanského junáka zo stredoveku. Stredoveký slovanský junák by mohol úplne v pohode za pätnásť minút „sprášiť“ bochník kysnutého ešte teplého chleba s tou najmastnejšou bravčovinou, akú zabil na statku (ak by na to mal vtedy junák materiál, tak ideálne na oleji vyprážanou bravčovinou), a všetko to zapiť studeným pollitrom piva v krčme, prípadne, ak by alkohol neobľuboval (vtedy by už však asi nebol Slovanom), tak domácim stopercentným mliekom. Bežný slovenský študent súčasnosti si však takéto rozkoše dopriať nemôže. Bežne sa uvádza, že až 45 % obyvateľstva trpí nejakou potravinovou intoleranciou, pričom lekári z praxe upozorňujú, že toto číslo je oveľa vyššie. Z toho vlastne vyplýva, že každý druhý študent UKF trpí neznášanlivosťou nejakého druhu potraviny. Najčastejšie sa medzi takéto potraviny zaraďujú obilniny, mlieko, vaječný bielok, ryža, kvasnice… A to ani nespomínam choroby, ako je napríklad celiakia. Vtedy je už chudák študent skutočne odkázaný asi iba na varenie si na internátnej večne (ne)funkčnej dvojplatničke.
Avšak aj ten šťastlivec, ktorý „len“ netoleruje obilniny či kvasnice, má celkom problém pri výbere svojho obeda. Keďže UKF menu nie je známe práve svojou pestrosťou, tak si študent môže byť istý, že minimálne jedno jedlo bude musieť vylúčiť už len preto, aby nemusel z prednášky predčasne utekať s nejakou lacnou základoškolskou výhovorkou a v panike hľadať najbližšie sociálne zariadenia. No a ak mu potom v menu zostane niečo, čo v jeho tráviacom ústrojenstve síce nespôsobí výbuch munície, ale to prosto nemá rád, tak má smolu a cenovo dostupné jedlo, akým to UKFkárske bez pochýb je, bude musieť nahradiť za niečo drahšie mimo pôdy našej univerzity. Vďakabohu za špagety za dve eurá… A nejde iba o zdravotné problémy. Aj človek so žalúdkom stredovekého slovanského junáka môže mať chuť na niečo zdravšie a nie stále len na vyprážané rezne či buchty. Šalát v UKF menu je však vecou asi tak ojedinelou, ako je chlap v čakárni u gynekológa. Každý na neho čudne pozerá, premeriava si ho, hodnotí, rozmýšľa, kde sa tam vzal a čo je v neporiadku. Takému šalátu prosto neveríte.
Nebudeme si klamať, stravovanie sa na UKF má ďaleko od dokonalosti. Nie je to však ani úplná katastrofa. Ak z pamäte vytesníte experiment zvaný tvarohová polievka, tak sa skutočne dokážete povzniesť aj nad oveľa väčšie nedostatky, akými naše jedálne, žiaľ, často oplývajú. Dúfam len, že v najbližšej budúcnosti si tí-ktorých-netreba-menovať stojaci za tvorbou menu UKF uvedomia, že stačí len máličko a študenti by sa viac nesťažovali na stravu, ba možno ani na samotnú všemocnú UKF. Dajte nám najesť, chutno, zdravo a lacno a nielenže sa UKF stane mekkou hipsterskej gastronómie, ale aj láska študentov k nej bude úprimná a možno ju o štyri roky pri rozhovoroch s akreditačnou komisiou ich spokojné plné žalúdky posunú o pár priečok vyššie. Úprimne, hodilo by sa nám to viac ako to Granko na krupicu.
.
.
.
.
.
Lenka Miškolciová,
redaktorka ON
