Dvaja ľudia, dva príbehy. Jedno dievča a jeden chlapec, ktorí sa rozhodli prehovoriť o svojich pocitoch a životoch. Sú ako všetci ostatní, ako naši spolužiaci či známi. Iba s jedným malým rozdielom. Páčia sa im osoby rovnakého pohlavia. Dovoľte mi predstaviť vám dvoch študentov z UKF, ktorých kvôli ochrane súkromia dočasne premenujem na Luciu (22 rokov) a Filipa (23 rokov). Mladá lesba a mladý gay. Aké sú ich životné príbehy?
Keď dostanete správu od neznámej mladej baby na Facebooku, čakáte, že vám napíše, či nechcete nové nechty alebo nejaký účes. Nečakáte však, že vás hneď v úvode zahrnie otázkami o anonymite a súkromí. Ide o spoveď zo života lesby a gaya z našej univerzity. Nápad sa mi páči, veď takisto patria medzi nás, študentov, aj keď vedú trochu odlišné životy. Nikdy sme sa nestretli, kontaktovali sme sa len cez súkromné správy. Cez tieto správy mi Lucia a Filip “porozprávali“ svoje príbehy a ja ich chcem pretlmočiť prostredníctvom článku vám všetkým. A dôvod? Preto, aby sme sa zamysleli, aké je aj v tejto pokročilej dobe náročné nájsť pochopenie. Preto, aby sme nerobili súdy, keď nepoznáme pravdu. A preto, aby si to Lucia s Filipom spokojne prečítali…
Lucia je mladá študentka a má 22 rokov. Študuje na UKF, pracuje, učí sa a miluje ženské pohlavie. Už od základnej školy platonicky milovala svoje učiteľky či kamarátky. „Avšak to, že ma naozaj priťahujú ženy, som si uvedomila, až keď som mala 16 rokov a po prvýkrát som pobozkala dievča.“ Nastal šok, neskôr upokojenie, ale priznať si sama pred sebou či pred inými lesbické sklony bol pre Luciu ťažký oriešok. „Počas celého štúdia na gymnáziu som sa trápila a nedokázala si pripustiť, že som “na baby“. Bolo to ťažké obdobie.“
Filip, 23-ročný študent, objavoval svoju sexualitu postupne: „Osobne neviem vymedziť obdobie, keď som pochopil, že som gayom. Nie je to záležitosť, ktorá sa odohrá zo dňa na deň. Je to dlhodobý proces, ktorý rovnako dlho dozrieval aj vo mne s tým, ako som sa vyvíjal, rástol a objavoval svoju sexualitu. Vtedy som zistil, že sa mi páčia chlapci.“ Filip začal homosexualitu brať ako prirodzenú súčasť svojho života. Nezaoberal sa tým, že je niečo inak alebo nesprávne. „Je to neoddeliteľná súčasť môjho života, s ktorou musím žiť,“ priznáva Filip.
S objavovaním sexuality počas dospievania to mala omnoho náročnejšie Lucia: „Bola som veľmi zmätená, na internete som si hľadala filmy s lesbickou tematikou. Sledovala som ich a bola som unesená a vystrašená zároveň, pretože sa mi to páčilo. Avšak pochádzam zo silno kresťanskej rodiny, kde sú záležitosti týkajúce sa “inej“ sexuálnej orientácie neprípustné.“
Lucia má veľkú rodinu, veľa sesterníc či bratrancov, no o tom, že je lesba, v tom čase nikto netušil. Zvyčajne navštevovala rôzne “chatroomy“ pre lesby a gayov, kde komunikovala s ľuďmi, ktorí jej v tom čase rozumeli lepšie. „O svojej orientácii som len nedávno povedala vlastnej mame, ktorá to prijala so slzami v očiach, ale aj s tvrdením, že to už dlhšie tušila. Rovnako o tom vie aj môj brat, ktorý reagoval lepšie – vraj, ak ma to povzbudí, tak on je tiež na baby.“
Omnoho jednoduchšie to už bolo pre Filipa. Jeho rodina, známi a kamaráti vedia o jeho orientácii a akceptujú ho. Sami potvrdili, že by bola hlúposť tajiť to či skrývať sa. „Človek sa celkovo nezmení len preto, že je inak sexuálne orientovaný. Tak je to aj so mnou. Aj keď som gay, nič to nemení na tom, aký som človek alebo aký mám charakter.“ Filip otvorene priznal, že nikdy nebol vo vzťahu so ženou. „Nikdy by to pre mňa nebolo to pravé…“
Naopak, Lucia, ktorá vyrastala obklopená silnými kresťanmi, dlhodobo svoju sexualitu popierala, prežila viacero vzťahov s mužmi, respektíve s chlapcami. „S chlapcami to vôbec nefungovalo. Väčšinou to boli krátkodobé vzťahy, no jeden vzťah trval dlhšie. Vyhýbala som sa však akémukoľvek fyzickému kontaktu či sexu. Neskôr som to radšej ukončila.“
Skúsenosti Lucie a Filipa sa veľmi líšia aj v otázke tolerancie a prijatia v spoločnosti. Filip nikdy problémy v kolektíve so spolužiakmi nemal. Tí, ktorí o jeho sexuálnej orientácii vedia, ho plne akceptujú. Možno je to tým, že pochádza z mesta. Lucia vyrastala na dedine a už na gymnáziu zažívala rôzne nepríjemné situácie: „Na gymnáziu som bola psychicky šikanovaná svojimi spolužiakmi. Smiali sa, rýpali do mňa, a to práve v čase, keď som sa sama potrebovala vyrovnať so svojou sexuálnou orientáciou. Pýtali sa, či sa mi páči jedna spolužiačka, a vymysleli si aj pokrik, ktorým ma veľakrát počastovali – BILEZBA. Boli veľmi krutí a nepríjemní. No na vysokej škole som sa s tým už nestretla. Ľudia sú vyspelejší a chápavejší.“
Je čas prejsť aj na tému partnerov a sexu. Filip sa vyjadril len veľmi stručne: „Nemal som veľa partnerov, nemám stáleho partnera ani teraz. A čo sa týka sexu, tak uznávam len chránený sex s osobou, ktorú musím veľmi dobre poznať. Cítim sa istejšie a bezpečnejšie vo všetkých smeroch.“
Lucia mala dve partnerky, pričom už tri roky má stálu partnerku. „Nie som z tých, čo by mali sex s kýmkoľvek a kdekoľvek. Sex mám len z lásky a hovorím mu milovanie. A tým, že sa milujem len so svojou partnerkou, nemusím mať obavy o svoje zdravie.“
Ruky sa mi zastavili nad klávesnicou a premýšľam, na čo by som sa ešte Lucie a Filipa opýtala. Chcem vedieť viac o ich plánoch do budúcna. Zostanú na Slovensku? Prizná sa Lucia zvyšným členom rodiny, že sa jej páčia ženy?
Filip chce doštudovať a osamostatniť sa: „Plánujem naplno pracovať, asi budem karierista, ale pevne verím, že si ešte v mladosti stihnem nájsť niekoho, s kým prežijem svoj život. Nech to nebude len práca.“
„Často premýšľam, ako prijme zvyšok mojej rodiny pravdu ohľadom mojej sexuálnej orientácie. Ale s priateľkou čoraz častejšie premýšľame, že odídeme do zahraničia. Niekam, kde vládne väčšia tolerancia a menej predsudkov. Situácia na Slovensku totiž veľmi priaznivá nie je. A aj ja chcem byť spokojná a viesť normálny život. Myslím, že si to zaslúžim rovnako ako každý jeden z vás.“
Luciu a Filipa som nikdy nevidela. Možno ich stretávam každý deň. Možno sme pri sebe sedeli na nejakej prednáške. Nepoznám ich, neviem, ako vyzerajú, viem len to, o čom mi napísali. A aj keď vám pár riadkov nemôže povedať o človeku všetko, môže vám povedať aspoň niečo. Napríklad to, že sú slušní, milí a úprimní ľudia, ktorí boli ochotní napísať o svojich radostiach i sklamaniach. Že sú predsa len rovnakí ako aj my ostatní.
autorka: Lenka Varchoľaková
foto: wikimedia.org, flickr.com
