Recesia – to je asi najlepšie slovo vystihujúce prešovskú formáciu Chiki Liki Tu-a. Kapela, ktorá sa svojím imidžom a piesňami preslávila doma aj v zahraničí, oslavuje v tomto období už svoje dvadsiate výročie. Práve tento rok predstavila po desiatich rokoch svoj šiesty album – Slzy tvý mámy, Šedivý a spol. Pri tejto príležitosti sme sa zhovárali s členmi skupiny Ľuboslavom Petruškom a Martinom Višňovským.
Poznáme veľa skupín s bizarnými názvami, napríklad Karpina či Horkýže slíže. Ako vznikol práve ten váš?
Ľ. P.: Je to rovnako bizarný názov ako názvy ostatných kapiel. Vznikol tak, že zakladajúci členovia kapely Peter Šima a Marián Ivan niekde na Domaši, pochopiteľne, v nejakom alkoholickom opojení dostali super nápad, že sa budú rozprávať pod vodou. Došli do štádia, kedy si rozprávali vety rôznych tvarov s nezmyselnými slovami. Jedno zo spojení znelo aj „chiki-liki“, čo si zapamätali a to sa potom zaužívalo v našom internom prešovskom slangu. Používalo sa to pri balení dievčat. Hovorilo sa, že chlapec robí na dievčatá „chiki-liki“. Neskôr sa k tomu pridalo „tu-a“. Neznamená to nič, je to naozaj len názov, ktorý označuje naše zoskupenie, nič viac.
Ako sa kapele z východu podarí presadiť na celom Slovensku?
Ľ. P.: Neviem, či to viem úplne adekvátne posúdiť. Použijem slovné spojenie „poctivá práca“. Trošku mi to pripomína, že niečo robíme. Je to len tým, že sme jazdili na koncerty a hrali. Dostávali sme našu muziku medzi ľudí tou najprirodzenejšou cestou, nie skrz rádiá. Zahrali sme tie pesničky ľuďom mnohokrát. Dá sa povedať, že máme niekoľko hitov, ktoré neboli nikdy hrané v rádiu a ľudia ich aj napriek tomu poznajú. Dokonca by som povedal, že aj zľudoveli.
Ako ste sa prvýkrát dostali k hudobným nástrojom a kto vás k tomu inšpiroval?
Ľ. P.: K hudobným nástrojom sme sa dostali tak, že sme ich mali takmer všetci doma po otcoch a starších bratoch. Neznamená to však, že sme na nich vedeli hrať, hoci sme sa o to pokúšali. Martin (basa) a Tomáš (bicie) sú bratia. Ich starší brat hrával na saxofón v jednej kapele. Môj otec taktiež hrával, a tak som mal doma gitaru aj ja. Síce som pri tom ešte nebol, no celé to vzniklo tak, že chlapci navštívili nejaký koncert na Rockovej lige. Bola to prehliadka amatérskych kapiel v Prešove. Hrala tam nejaká košická kapela, ktorá hrala tak zle, že sa na to nedalo dívať.
Keďže ich za to nikto neukameňoval, tak sa chlapci rozhodli, že keď mohli hrať oni, tak prečo nie aj my. Dohodli sa, že na budúci rok sa tam pokúsia vystúpiť. Nástroje si zvolili intuitívne a nakoniec im to ani nevyšlo. Peter Šima si vybral saxofón. Keď však zistil, koľko stojí, okamžite od toho upustil. Zo saxofonistu sa tak stal bubeník. Nechodili sme do žiadnej hudobnej školy, všetko záviselo len od našich schopností. Vtedy bolo málo možností, ako sa niečo naučiť.
Ako vyzeral váš prvý koncert?
M. V.: Prvý koncert sme odohrali bez mena, ani sme nevedeli, čo budeme hrať. Po nejakej tej skladbe za nami prišiel jeden pankáč a kričal: „Totu poslednú ešte raz.“ Tak vyzeral náš úplný úvod. Prvý skutočný koncert sme odohrali v marci 1995. Bolo to u nás v PKO už na spomínanej prehliadke amatérskych skupín, takže tento rok oslavujeme dvadsiate výročie kapely.
Ako vznikol žáner akrobatický rockandroll a celkovo váš imidž?
M. V.: Chceli sme sa odlíšiť od iných kapiel. Jedni boli metalisti, druhí boli nezávislí a my sme neboli ani jedno. Nepatrili sme ani do jednej klientely, a tak sme sa dohodli, že si každý z domu vezme akékoľvek oblečenie. Dopadlo to tak, ako to dopadlo. Vzniklo bez žiadnej prípravy. Každý ukázal, čo má, a šli sme hrať.
Ako vznikajú texty ako napríklad „Ďakujem“?
M. V.: Pamätám si, že sme išli z nejakého koncertu a mne to v aute len tak napadlo. Zaspieval som to chlapcom a veľmi sme sa na tom smiali.
Koncertovaním ste známi aj v zahraničí. Ako by ste porovnali domáce a zahraničné publikum?
M. V.: Je to úplne rovnaké. Nie je to o tom, z akej krajiny si. Ide o to, čo ťa baví. Aj keď sa stretnú futbaloví fanúšikovia z jednej krajiny, majú ten istý problém ako fanúšikovia z tej druhej. Tak isto je to aj pri muzike.
Rozumejú vašej hudbe a textom?
M. V.: Mali by to chápať, pokiaľ majú radi našu hudbu.
Ako vznikal váš nový album? Čím sa odlišuje od predchádzajúcich?
M. V.: Obal je žltý, pred tým sme mali iné farby.
Ľ. P.: Je na ňom dvanásť úplne iných pesničiek ako na predošlých doskách. Vznikal tak ako ostatné albumy. Sadli sme si, nahrali sme skladby a potom dosť dlho čakali, pretože nám do toho skočili aj iné veci, napr. zdravotné nezmysly. V podstate sa to nijak nelíšilo.
M. V.: Desať rokov môže vyzerať ako dlhý čas, ale mali sme medzi tým mnoho roboty. Nám to ubehlo veľmi rýchlo. Nemali sme pocit, že je to iné ako pred tým. Akurát sme si robili všetko sami. Boli tam nástrahy, s ktorými sme nevedeli doteraz pracovať. No dnes už vieme ako na to.
Čo by ste chceli odkázať vašim fanúšikom v Nitre?
M. V.: Ľubo, ty povedz!
Ľ. P.: Ja som odkazovač najväčší? Neviem čo by som mal odkázať. Snáď niečo tradičné hipícke, napríklad majte sa radi. Myslím to úplne vážne aj napriek tomu, že ste to počuli 56-tisíckrát. To je základ všetkého. Majte sa radi! Je zbytočné si robiť stresy a vrásky. Žite!
autori: Tibor Habo, Pavol Sivák
foto: facebook.com/chikilikitua
